Viera, Veda a Mozog – Boh a neuroplasticita mozgu

Donedávna sa vyvinutý (dospelý) mozog považoval za relatívne statický orgán. Novšie výskumy [1] však ukazujú, že i dospelý mozog nie je akási fixná štruktúra, ale že sa ustavične mení a formuje. Pre tento jav sa používa výraz neuroplasticita. Neuro predstavuje „neurón“, nervovú bunku nášho mozgu a plasticita predstavuje  „premenlivosť, poddajnosť, modifikovateľnosť“.  Neuroplasticita je mechanizmus neuronálneho fungovania, pomocou ktorého mozog prijíma a spracováva informácie, pričom sa sám prispôsobuje a mení, a to v interakcii svojich geneticky daných možností a environmentálnych stimulov.[2]

Zistilo sa, že obyčajná fyzická aktivita spôsobuje signifikantné zlepšenie kognitívnych funkcií. Fyzickou aktivitou je ovplyvnené široké spektrum funkcií vrátane pamäte, pozornosti, exekutívnych schopností ako zvládanie viacerých úloh, prepínanie medzi nimi atď. Dokonca sa dokázal vplyv na veľkosť hippocampu a mediálnych temporálnych lalokov, ktoré sú u fyzicky aktívnejších ľudí väčšie.[3] Ďalšie výskumy ukazujú, že z fyzickej aktivity môžu ťažiť aj ľudia s psychiatrickými a neurologickými diagnózami.[4]

Čo má ale spoločné Boh s neuroplasticitou nášho mozgu? Ak je predmetom vašej kontemplácie, tak komplexná predstava ako obraz Boha, váš mozog zažije obrovský nárast nervovej aktivity v rôznych častiach mozgu. Začnú rásť nové dendridy a staré spojenia sa prerušia príchodom novo objavených perspektív. V skratke, ak rozmýšľate o skutočne veľkých životných otázkach, či už sú náboženské, vedecké, alebo psychologické, váš mozog začne doslova rásť.

Ak človek rozjíma o Bohu dostatočne dlhý čas, v mozgu sa začnú diať reálne fyzické zmeny. Zmení sa funkcionalita nervového systému. Rôzne okruhy sa aktivujú zatiaľ čo, iné sú deaktivované. Formujú sa nové dendridy, vytvárajú sa nové synaptické spojenia a mozog začne byť citlivejší na rôzne formy skúsenosti, ktoré dovtedy nevnímal. Zmení sa vnímanie a viera človeka a ak človek vidí v Bohu svoj zmysel, Boh sa preňho stáva neurologicky reálnym.[5] Boh je takto transformovaný do symbolu, alebo metafory, ktorá reprezentuje široké spektrum osobných, etických, sociálnych a univerzálnych hodnôt.

Štúdie ukázali, že dlhotrvajúce a intenzívne praktiky kontemplácie obrazu Boha a iných duchovných hodnôt mení permanentne štruktúru tých častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za riadenie našich nálad, zabezpečujú vedomé vnímanie nášho Ja a ovplyvňujú naše zmyslové vnímanie sveta okolo nás. Tieto praktiky posilňujú špecifické neurologické okruhy, ktoré sú zodpovedné za tvorbu vnútorného pokoja, altruizmu a súcitu voči druhým, zatiaľ čo zoslabujú tie okruhy, ktoré sú zodpovedné za tvorbu deštruktívnych pocitov a emócií. [6]

Empatia a altruizmus patria v rámci neurologickej evolúcie nášho mozgu k tým najmladším častiam našej psychologickej anatómie. Súcit je pravdepodobne evolučný adaptívny proces, a jeho centrum sa nachádza v Brodmanovej oblasti 32 (angl. anterior cyngulate), ktorá predstavuje malú štruktúru sediacu na dôležitom komunikačnom rozhraní medzi čelovým lalokom – ktorý iniciuje naše myšlienky a správanie – a limbickým systémom – ktorý spracováva široké spektrum pocitov a emócií. Táto oblasť zabezpečuje dôležitú rovnováhu medzi našimi pocitmi a myšlienkami a je najmladšou časťou mozgu.[7]

Väčšia a aktívnejšia Brodmanova oblasť 32 spôsobuje schopnosť prežívať väčšiu empatiu a zabezpečuje tlmenie reakcií vyvolávajúcich hnev, alebo strach. Ak dôjde v tejto oblasti k poruche, naruší to komunikačné schopnosti a schopnosť presne odhadnúť čo si druhí myslia alebo cítia. 

Všetky veľké náboženské tradície bez akejkoľvek znalosti neorobiológie a neuroplasticity mozgu vytvorili kontemplatívne cvičenia, ktoré posilňujú neurologické okruhy spojené posilňovaním vedomia, empatie a sociálneho cítenia. Keď sa tieto okruhy často aktivovali, pomáhali nám byť viac kooperatívni a pohotoví a tlmili naše prirodzené tendencie voči hnevu, strachu a nedôvere. Čo je ale hlavné, kontemplatívne praktiky nám pomáhajú byť viac citlivejšími a súcitnejšími voči ostatným. Reagovať na hnev láskavosťou si vyžaduje skutočne náročný tréning, ale to je presne to čo sa nás kontemplatívne náboženské tradície snažia storočia naučiť. Zdôrazňujem pojem kontemplatívne náboženské tradície, pretože tie boli v každom náboženstve v menšinovom zastúpení a často nepochopené a odsudzované hlavným prúdom organizovaného náboženstva.

Dokonca aj keď sú duchovné praktiky vyňaté zo svojho náboženského konceptu, zlepšujú fungovanie nervovej sústavy mozgu čím zabezpečujú zlepšenie fyzického a emocionálneho zdravia. Niektorí vedci sa preto snažia vyvinúť špecifické metódy vychádzajúce z prístupu kombinácie náboženských praktík a tradičných psychoterapeutických techník. Keď vedci skúmali tento prístup, zameriavali sa na jeho efektívnosť v rámci špecifických porúch, ako sú depresívne a úzkostné poruchy. Výsledky týchto štúdií ukázali, že tieto metódy sú rovnako efektívne ako tradičná psychoterapia a v niektorých prípadoch dokonca efektívnejšie. [8]

Kontemplatívne náboženské praktiky sú preto veľmi podobné modelu voľných asociácií vytvorených Freudom. Pri meditácií, rovnako ako pri terapií sa učíme sledovať vlastnú negativitu a nereagovať na ňu. V tomto procese učíme svoj mozog zostať pokojný, aj v prípade nepriazne života. Meditácia je týmto spôsobom exemplárnym príkladom pomáhajúcim prehodnotiť životné ťažkosti.

To čo nie je už natoľko pozitívne, je fungovanie a princíp náboženského fundamentalizmu a viery založenej na negatívnom vnímaní sveta, ktorý ešte „efektívnejšie“ mení reálnu štruktúru ľudského mozgu a jeho uvažovania. Veľká časť cirkví je zameraná práve na negatívne vnímanie podstaty človeka a jeho hodnoty a to sa premieta v každodenných preslovoch z kazateľníc, ktoré veriaci človek opakovane počúva. Problém je ten, že z hľadiska nášho mozgu majú preň negatívne myšlienky ďaleko silnejší účinok ako pozitívne.  Negatívne myšlienky a spomienky sú v našom mozgu zakódované silnejšie a zbaviť sa ich je o to náročnejšie. Už len spoločnosť negatívnych ľudí nás nastavuje k väčšiemu vnímaniu predsudkov, a negatívne myšlienky veľmi ľahko narušia a podkopú naše pozitívne pohľady na čokoľvek.

Ideologická rigídnosť, či už náboženská alebo politická, vedie k znižovaniu akejkoľvek snahy o zmenu. Náboženskí a politickí „idealisti“ sú preto často dogmatickí, uzavretí a netolerantní. Nesú v sebe pesimistické obrazy o ostatných a každý, kto zmýšľa iným spôsobom sa pre nich stáva hrozbou. Čím je ideológia, ktorú človek vyznáva extrémnejšia, tým sa zvyšuje miera netolerancie, hlavne voči tým čo vidia veci inak.

Neuroplasticita nášho mozgu v tomto prípade môže slúžiť dvojakým spôsobom. To akým spôsobom vnímame a prežívame našu vieru nám dlhodobo formuje mozgové štruktúry, ktorými potom vnímame svet okolo nás. Smutné je, že v náboženstve je ďaleko jednoduchšie prepadnúť práve tej negatívnej zmene k rigídnosti a dogmatizmu ako k tým pozitívnym zmenám posilňujúcim náš altruizmus a empatiu. Pri tom prvom nemusíme veľa spraviť, iba preniesť hnev na kolektívneho nepriateľa našej viery zatiaľčo v druhom prípade je potrebná aktívna zmena vlastného života, ega a schopnosť priznať si vlastnú vinu spolu so snahou zmeniť sa. Takáto zmena je prospešná jak pre jednotlivca tak pre celú spoločnosť. Preto osobne považujem kontemplatívne náboženské tradície za jedinú záchranu organizovaného náboženstva.