Ariane Sherine s Richardom Dawkinsom
Ariane Sherine s Richardom Dawkinsom
Po vyhláseniach pápeža Františka a jeho obdivuhodnom prístupe k neveriacim, ma ešte viac potešil blog z opačného tábora. Ariane Sherine, známa tiež z britskej „Ateistickej Autobusovej Kampane“, ktorú robila spolu s Richardom Dawkinsom, napísala pred pár dňami článok o jej premene vnímania ateizmu. Hlavné posolstvo jej cesty spočíva v tom, že dnes považuje za dôležitejšiu vľúdnosť.
Takéto gestá sú veľmi vzácna vec pomáhajúca vytvoreniu kultúry dialógu a búrania predsudkov, ktoré sa v hojnom počte nachádzajú a šíria na oboch stranách. Rovnako ako gestá a vyhlásenia pápeža nahnevali mnohých konzervatívnych kresťanov, Ariane rozrušila a vyvolala protireakcie u dogmatických ateistov. Tak to ale funguje, kto hovorí pravdu úprimne a nahlas, nahnevá ľudí, ktorí fungujú v zabehnutých koľajach svojho myslenia strážiac si jeho neomylnosť za každú cenu.
Rovnako ako František nepoprel základy toho, čomu verí, ani Ariane sa nevzdáva ateistického náhľadu na svet. To je ale úplne v poriadku, pretože v pluralitnej spoločnosti je diverzita názorov legitímna, ba dokonca prospešná. To, čo zmenila a chcela by zmeniť aj u ostatných, je prístup k veriacim. Píše, že väčšina jej ateistických priateľov nálepkuje veriacich ako “idiotov”, “kreténov” alebo “imbecilov”. Pred piatimi rokmi síce robila to isté, ale dnes sa pýta otázku: “Ako si môže niekto myslieť, že urážaním veriacich im pomôžu zbaviť sa názorov, ktorých sa pevne držia?”
Náboženstvo je podľa nej zmesou pekných ideí, nelogických vyhlásení a problematických princípov. Ak ale človeka priťahujú k náboženstvu pekné idey a snaha byť lepším človekom, ateista, ktorý takéhoto človeka uráža, ho nielenže nezbaví viery, ale ho ešte aj uistí v tom, že ateizmus nie je preňho vhodný. Kto by už len chcel byť členom skupiny zahorknutých, sarkastických a elitárnych jedincov? Takýmto spôsobom sa ľudia, ktorí sa nazývajú humanistami, správajú nehumánne, čím popierajú vlastnú konzistentnosť. Ariane vyzýva humanistické organizácie, aby apelovali na hodnoty humanizmu aj v dialógoch s nábožnými ľuďmi.
Nenávisť a sarkazmus k nábožensky zmýšľajúcim ľuďom podľa nej nikam nevedie. Plne sa s jej názorom stotožňujem a rozoberal som ho bližšie v blogu Náboženstvo a psyché. Za schodnú cestu považuje Arien prístup k týmto ľudom s láskou, ktorá má ďaleko silnejšie schopnosti presviedčania. Vedieť povedať, že: “Nemyslím si, že máš pravdu, ale rešpektujem tvoje právo si to myslieť. Toto je ale môj pohľad na vec…” vedie k pokojnej a konštruktívnej debate.
Spomína tiež priateľov moslimov, ktorí sú rovnako liberálni ako ona, alebo priateľku, ktorá verí v Boha, a Ariane ju považuje za jednu z najmúdrejších ľudí, akých pozná. Naráža tým na problém škatuľkovania celej skupiny ľudí čiernobielym vnímaním. Článok zakončuje známym výrokom: “Militantný kresťan zastrelí potratového doktora, militantný islamista odpáli na sebe bombu a militantný ateista napíše knihu.” Tvrdí, že to síce môže byť pravda, ale knihy, ktoré píšu, bývajú plné ostrého sarkazmu a zraňujúcich predsudkov, ktoré väčšinu odradia. Ak majú ateisti možnosť zmeniť svet aj skrze písanie kníh, prečo tieto knihy nenaplniť vľúdnosťou?
Naposledy som tlieskal katolíckemu pápežovi, teraz môj potlesk v rovnakej veci patrí ateistickej aktivistke.
Zdroj: