V skutočnosti je veľká časť kresťanskej éry vinná z herézy, ktorú sama zavrhovala. Často uvažujeme o Ježišovi len v zmysle jeho božskej podstaty a presne to nás odvádza od toho čo on sám v skutočnosti prišiel priniesť.  Teizmus verí že existuje Boh.  Kresťanstvo ale verí, že Boh a ľudstvo koexistujú na presne rovnakom mieste.  Toto sú dve úplne odlišné vyhlásenia o podstate vesmíru. Väčšina kresťanov sú veľmi dobrí teisti, ktorí jednoducho nazvali svojho Boha Ježiš.

Výsledok tohto je ten, že stále o sebe uvažujeme ako o nehodných ľuďoch, ktorí sa zúfalo snažia stať duchovnými, zatiaľ čo kresťanské posolstvo hovorí presný opak. My už sme duchovní („v Bohu“) a našou náročnou, ale dôležitou úlohou je naučiť sa ako byť ľudskí. Ježiš prišiel, aby nám ukázal model tohto zjednotenia (1 Kor 15,47-49) a povedal nám, že božská podstata vyzerá presne ako on, zatiaľ čo vyzeral ako každý iný človek.

Vyzerá to tak, že sme storočia premárnili tým že sme chceli ľudí spraviť duchovnejšími a nábožnejšími, zatiaľ čo naše záznamy v oblasti jednoduchej ľudskosti sú často krát úbohé. Ježiš je archetypálnou postavou, v ktorá zmieruje a zahŕňa všetko a všetkých v sebe samom(1 Kol1,15-20). Ježišove posolstvo bolo plné slobody a malo autoritu. Odkiaľ ju ale zobral? A chcel by som na to odpovedať bez toho, že „veď predsa bol Boh“.

Ježiš preferoval modlitbu a kontempláciu v tichu, ktorej dával ďaleko väčšiu prednosť ako sociálnej, liturgickej, alebo slovnej modlitbe, ktorá je spomínaná len pár krát.  Čo často čítame sú záznamy ako „Včasráno, ešte pred úsvitom, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.“ (Mk 1,35, Mt14,23,Mk1,12-13) Lukáš opisuje, že Ježiš sa takto modlil pre každou dôležitou udalosťou.

Jeho vlastné učenie ohľadne modlitby je veľmi priame. Varuje svojich učeníkov pred reálnym nebezpečenstvom verejnej modlitby, alebo inak modlitby „postojačky v synagógach“(Mt6,5). Nevyzerá to tak, že sme počúvli jeho radu, a naliehali viac na osobnú cestu modlitby. Skôr bola vždy podporovaná verejná modlitba, podporujúca viac vlastné ego ako na to Ježiš upozornil.

„Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“(Mt6,6) Toto je ďalšie explicitné a zrejmé pozvanie k tomuto typu modlitby, aj práve preto, že v Ježišových časoch väčšina domov nemala nič také ako „svoju izbu“.

„Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.“(Mt6,7) A toto je ďalšia priama a explicitná rada, ktorú ignorovali všetky veľké tradície ako Katolíci, Ortodoxní aj Protestanti, ktorí preferujú verejné bohoslužby a veľa slov.

Keď dostávame viac do pozornosti verejné, slovné a liturgické modlitby, spolu so skupinovými rituálmi bez toho aby sme poskytli ľuďom vnútornú skúsenosť ich vlastného vnútorného života, spôsobuje to náboženstvo, ktoré je na úrovni akejsi sociálnej dohody. To je to čo často nazývame kultúrnym kresťanstvom, alebo civilným náboženstvom. A toto je tiež dôvod prečo tak často proroci kritizovali kňazský stav, obety a svätyne(Jer7,1-11,Is1,11-17,Am5,21-24,Hos6,6).  Liturgické a verejné modlitby držia skupiny a náboženstvá pohromade, ale neposkytujú nutne potrebnú vnútornú transformáciu jednotlivcov. V skutočnosti skupinová istota a solidarita sa často stanú náhradou za skutočnú a vlastnú cestu jednotlivca. Aby bolo jasné, vôbec nechcem povedať, že verejné modlitby sú zlé, ale len to, žeby sme mali v tejto oblasti jasne počúvať Ježišove rady, ktoré varujú pred ich nebezpečenstvom.

V katolíckej cirkvi je veľa kňazov, ktorí recitujú breviár a slúžia omše každý deň, no len ťažko u nich možno niekedy vidieť nejaký hlbší vnútorný život. Nejde ani tak o ich osobnú vinu ako skôr o „štrukturálny hriech“. Naša svätosť je vždy najprv svätosťou skupiny, a náš hriech je vždy najskôr hriechom celej spoločnosti.

Verejná modlitba podlieha riziku a pokušeniu zlepšovať si verejný obraz a vlastné ego.  Presne toto Ježiš ukazuje na príbehu farizeja a mýtnika(Lk18,9-14). Spomeňte si že farizej povedal všetky slová správne a dokonca aj v svojom súkromí konal správne, ale Ježiš povedal, že tento „neodišiel domov ospravedlnený.“ Mýtnik sa naopak bil do srdca v zadu synagógy, bez akéhokoľvek náznaku správnej formy modlitby, ale bol to on ktorý prišiel domov ospravedlnený. Dosť zarážajúce, keď sa pozrieme na čo dnes kladieme dôraz v našom náboženstve!

Všetky tieto Ježišove narážky vyzerajú tak, že dôležitejšia je „nevyslovená modlitba“, modlitba ticha alebo kontemplácia, ktorá ma vyvážiť a zakoreniť všetky „hovorené modlitby“.Mnoho kresťanov má ale veľmi malé skúsenosti s modlitbou ticha, a často krát sa jej dokonca bojí  alebo ju zavrhuje.

Nikto ich nenaučil čo treba robiť s ich hyperaktívnymi mysľami a tak sa potom boja ticha. Bez vnútorného života sa vonkajšia modlitba rýchlo stane povrchnou, egocentrickou a dokonca kontraproduktívnou na duchovnej ceste.
Západná kultúra bola vždy extrovertnou kultúrou. Modlitba sa veľmi často stáva nástrojom na zmenu Boha a zväčšenia nás samých namiesto toho čím má skutočne byť – vnútornou praxou, ktorá má meniť modliaceho sa, čo sa udeje vždy vtedy, keď zotrvávame v tichosti pred tajuplnou Prítomnosťou, dovoľujúc tak otvoriť svoje vnútro a nechať liečiť svoje podvedomie, ktoré predstavuje miesto odkiaľ pochádza 95% našich motivácií a reakcií. Ako povedal Majster Eckhart: „Oko, ktorým hľadíme na Boha, bude tým istým okom, ktoré prvé hľadelo na nás.“

Ďalej by som veľmi rád poukázal na jedno veľmi dôležité podobenstvo v Lukášovom evanjeliu. Ide o podobenstvo, ktoré dokonca znie tak, akoby to bolo podobenstvo nejakého Zenového majstra. Ježiš rozpráva naraz svojim učeníkom aj farizejom. Oslovuje teda naraz aj tých „dnu“ aj tých „vonku“.  Ako reakciu na odpoveď „kedy príde božie kráľovstvo“ im odpovedá, že konečná realita(božie kráľovstvo) „nie je tu ani tam“, čím nás odvádza od našeho klasického myslenia v čase. „Božie kráľovstvo je vo vás.“ (Lk17,21) Ak necháte ľudí príliš často sa sústrediť na konkrétny čas, sviatky, bohoslužby, tak veľmi často zabudnú, že božie kráľovstvo to vždy tu a teraz.  Nežijú skutočnú prítomnosť tu a teraz, ale čakajú na Vianoce alebo Veľkú Noc, alebo na nejaké budúce vzdialené osvietenie. (Kol2,16-19) Potom Ježiš povedal rovnaké vyhlásenie týkajúce sa miesta.  Keď sa ho spýtali  „kde ho máme hľadať?“ on odpovedá „Nehľadajte ho tu, ani tam“(Lk17,23) Ako náhle lokalizujete Božie pôsobenie na nejaké miesto, bohoslužbu, sviatosti, alebo hocijakú inú udalosť, môžeme veľmi ľahko dôjsť k záveru, že toto pôsobenie potom nie je na inom mieste, alebo ešte horšie, že nie je prístupné všade a pre všetkých .

Povrchné duchovné učenie vždy apeluje na to, že toto pôsobenie je „len“ tu alebo „len“ tam, ako napríklad „len v našej cirkvi“. Hlboké duchovné učenie hovorí „vždy“ a „všade“. Ježiš ukončuje tento dialóg veľmi trefným spôsobom.  „Budete si žiadať uvidieť, ale neuvidíte.“(Lk17,22) Toto je súd nad každým náboženstvom, ktoré je uväznené  „tu“ alebo „tam“,  „teraz“ alebo „potom“.

V oboch týchto pasážach, Ježiš doslova opakuje sanskritské neti,neti starého hinduizmu.  „Nie tu, nie tam“ bolo učené dávnymi mudrcmi aby ochránili konečnú nevysloviteľnosť a neobsihanuteľnosť posvätna.  Ježiš týmto pokoruje všetky organizované náboženstvá a ich ovládanie vzťahu človeka a Boha, pretože  Ježiš hovorí, že Boh je súčasne teraz aj navždy, bez možnosti byť ovládaný , kupovaný alebo predávaný v chráme.  Ochraňuje tým slobodu Boha byť tam kde chce on. Dobrá teológia vždy chráni božiu slobodu, a nenástojí na tom, že Boh sa musí riadiť našimi pravidlami.  Ježiš toto pripomína explicitne v Jánovom evanjeliu: „Duch veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.“ (Jn3,8) A tiež: „prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu ani v Jeruzaleme.. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde.“(Jn4,21-23)

Ako sme mohli ignorovať tak jasné pasáže? Boh je vždy a všade, ba dokonca v našich slabostiach a hriechoch nech to znie akokoľvek škandalózne. Neexistuje miesto kde by sme Boha nenašli. Evanjeliá nezaznamenali ani jedinú požiadavku ktorú by mal Ježiš na tých ktorých vyliečil: žiadna príslušnosť do správnej skupiny, žiadna morálna hodnosť, žiadne navštevovanie správneho chrámu, žiadne kódexy čistoty, nič okrem túžby samotnej. Nemusíte mi veriť, overte si to sami.
Keď Ježiš hovorí, že Boh je všade, hovorí tým zároveň to že nie je nikde exkluzívne. Organizované náboženstvá toto nemajú moc radi. Skupiny a organizované náboženstvá fungujú ďaleko lepšie keď je  jasne definované kto sú „my“ a kto sú „oni“ a keď sme to práve „my“ ktorí sú tí čo majú pravdu.

Keď som sa pripravoval na prvé sväté príjmanie jednou z prvých otázok bola „Kde je Boh?“. Odpoveď bola „Boh je všade“. A potom sa zvyšok knihy snažili vysvetliť že takáto všade prítomnosť nie je vlastne pravda!  Boh bol skutočne len s katolíkmi, len v našich kostoloch, v skutočnosti len v našich svätostánkoch, a potom len ak kňaz odslúžil platnú omšu, a potom prístupný len „dobrým“ ľuďom, ktorí spĺňali a verili v dané pravidlá. Vždy sme boli lepší vo „zväzovaní“ Boha než v „rozväzovaní“ jeho schopností, napriek tomu , že Ježiš nám dal obe sily(Mt16,19).

Nevedel Ježiš že nič  nevydrží bez organizácie a inštitúcií? Nevedel Ježiš, že potrebujeme poriadok, zákony a pravidlá na fungovanie spoločnosti? Určite vedel toto všetko, ale taktiež vedel, že jediným kritériom duchovných vecí je nekonečný Boží súcit (Lk6,36,Lk15) a nikdy nie naša schopnosť pochopiť ho a správnym spôsobom naň zareagovať.  Vedel, že Boh nás nemiluje preto, že sme dobrí, ale preto že On je dobrý.

Zdroj:

Richard Rohr, Naked Now-Learning to see as the mystics see, Crossroad 2009