Pokračujeme v téme Viera, Veda a mozog, tento krát so zameraním na mýty. Čo sú to vlastne mýty? Načo slúžia? Akú majú úlohu v náboženstve? Môžeme mýty chápať v širších súvislostiach? Ak sú to otázky, ktoré vás zaujali, odporúčam pokračovať v čítaní.

Mýty sú základným stavebným kameňom náboženstva. Sú to príbehy, ktoré tvoria jeho kostru. Máme dokonca dôkazy, že náš mozog je „stroj na výrobu mýtov“. Ako a akým spôsobom to robí, je otázka, na ktorú sa pokúsime zodpovedať.

Uznávaný antropológ Joseph Campbell raz napísal: „Veda a dôkazy ukazujú, že od prvého momentu keď sa objavil náš druh, formovalo umenie a svet homo sapiensa mytologické myslenie a záujem oň.“ Od prvého počiatku sme vytvárali mýty a príbehy, ktoré boli súčasťou pohrebných rituálov, chrámov a celej našej civilizácie. Čo sú vlastne zač tieto príbehy a prečo sú také dôležité?

Prvá vec, ktorú je potrebné prízvukovať je nesprávne chápanie slová mýtus v dnešnej dobe. Ak je niečo mýtus neznamená to vôbec, že musí ísť o niečo klamlivé, tak ako sa to dnes bežne používa. Veľmi často používame toto slovo presne v tomto spojení, ako napríklad mýty o diéte, mýty o strave atď. Mýtus ale sám v sebe nesie veľmi dôležitý príbeh, ktorý je schovaný za jeho oponou, ktorú najčastejšie predstavuje symbolizmus. Slovo mýtus pochádza z gréckeho výrazu „mythos“, ktorý sa prekladá ako „slovo“. Mythos je tiež prepojené s výrazom „mueo“, ktorý znamená „zatvoriť oči alebo ústa“.

Karen Armstrongová, autorka knižky História Boha píše: „Výraz zatvoriť oči, alebo ústa vkladá mýty do prostredia temnoty a ticha.“ Čo to môže symbolizovať? Pokiaľ nefunguje audiovizuálne vnímanie, mýtus sa stáva primárnym bodom, na ktorý sa mozog sústredí. Inak povedané, všetky mozgové procesy sú upriamené na mýtus samotný, a to je to, čo dáva mýtom ich výnimočnú silu.

Ak dáte niekoho do miestnosti s audiovizálnou depriváciu, budú mať ďaleko silnejšie zmyslové zážitky a myšlienkové procesy. A väčšina duchovných cvičení ako sú meditácia, alebo modlitba robia práve to – snažia sa odstrániť externé podnety pre silnejšiu vnútornú skúsenosť s vykonávaným cvičením.

Mýty teda nepredstavujú klamstvá, ale sú to príbehy, ktoré silne ovplyvňujú to kým sme a ako sa vnímame. Na čo sú ale dobré pomimo sily ich obsahu a ich  emocionálneho vplyvu? Na čo ich používame?

Primárne vznikli mýty preto, aby ľudia vedeli vysvetliť fungovanie sveta okolo nás. Veľmi často sa používali na vysvetľovanie vecí, ktoré presahovali  hranice ľudského chápania. Otázky ako, prečo sme sa narodili, keď máme aj tak zomrieť? Čo sa nami stane keď zomrieme? Aké je naše miesto v tomto svete? Prečo existuje utrpenie? A ako vznikol tento vesmír a ako dlho ešte bude existovať?  Snažili sa nájsť odpoveď na to, ako môžeme prežiť v tomto nebezpečnom svete, bez prežívania strachu.

Mýty pomáhali chápať okolitý svet aj človeka samotného. Ukazovali čo to znamená byť človekom, čo je najdôležitejšie a čo je z vnútorného hľadiska jedinca pravdivé. Treba vyslovene zdôrazniť, že sila mýtu nie je v jeho doslovnej interpretácií, ale leží za ňou v jeho univerzálnych symboloch a témach, ktoré v nás spájajú tie najzákladnejšie charakteristiky(archetypy) spôsobom,  ku ktorému niekedy do určitej miery logika a rozum nedosiahne.

Na základe tejto definície, každé náboženstvo musí byť založené na mýte. Ak má náboženstvo niečo dôležité na zdelenie, mýtus je ten najlepší prostriedok ako to podať. V tomto význame je aj Ježišov príbeh mýtus, ale aj vtedy, ak by bol bol doslovne a historicky pravdivý. Pretože sila toho príbehu leží za hranicou doslovných a historických faktov. To platí pre všetky zázračné príbehy, ktoré sa spomínajú v rôznych mýtoch, aj keď sa reálne nikdy nestali a bytosti ktoré opisujú nikdy nekráčali po tejto zemi. Všetky mýty v sebe nesú psychologické a duchovné pravdy, ktoré rezonujú v psychike a dušiach ľudí až dodnes.

Mýty nie sú ale len veľké príbehy minulosti, mýty vytvárame v každodennom živote aby sme vysvetlili fungovanie sveta okolo nás. Náš mozog je nastavený na to, aby generoval obrazy týkajúce sa sveta okolo nás. Vďaka neurológií vieme, že náš mozog spracováva všetko. Každá situácia ktorú prežijeme zaktivizuje rôzne časti nášho mozgu. Spracovávame všetko čo počujeme, vidíme, cítime a z toho všetkého vzniká akýsi preklad, na základe ktorého vysvetľujeme situáciu v ktorej sa práve nachádzame. Nevieme ale s istotou povedať nakoľko je tento preklad správny, pretože ide o druhoradý proces spracovania.

Takže ak všetko čo cítíme, počujeme a vidíme je spracované našim mozgom, ako vieme nakoľko je to presné?  Náš mozog má viacero obmedzení, v rámci ktorých musí vytvoriť koherentný obraz toho, čo spracuje z okolia. A tento obraz následne pomáha mozgu reagovať a odpovedať na okolitý svet efektívnymi a adaptívnymi spôsobmi. Cieľom je vytvoriť kontext okolitého sveta, na základe ktorého naň môžeme reagovať.

Náš mozog sa nám snaží pomôcť zorientovať vo veľmi komplexnom a nepredvídateľnom svete.  A týmto spôsobom fungujú všetky mýty, ktoré vznikli v rôznych kultúrach našej histórie. Pomáhajú nám chápať svet, naše konkrétne miesto v ňom. V takomto význame treba chápať to, že náš mozog je strojom na mýty.

Emočná stránka mýtov predstavuje ich najdôležitejšiu časť. Nech už je koncept mýtu akýkoľvek, emočná stránka je základ, pretože vďaka nej si vieme zapamätať daný príbeh a jeho pointu. Mýty teda obsaujú akési návody na správanie, ktoré by sme si mali prisvojiť.

Aká je štruktúra formovania mýtov a ako jednotlivé časti mýtov reagujú s mozgovými funkciami? Všetky mýty môžu byť zjednodušené do základného rámca:

• Za prvé sa týkajú dôležitých existenčných otázok ako je stvorenie sveta, existencia zla atď.
• Za druhé mýtus zarámcuje danú otázku typicky do nezlúčiteľných protikladov ako hrdina vs. príšera, boh vs. ľudia, smrť vs. život, alebo nebo vs. peklo.
• Za tretie a asi najdôležitejšie, mýty ponúkajú spôsob zmierenia týchto protikladov väčšinou pomocou bohov alebo iných duchovných síl. Spojenie týchto protikladov oslobodzuje dané existenciálne napätie, ktoré vzniká kladením týchto otázok.

Tvorba mýtov si vyžaduje veľmi kreatívnu a komplexnú kombináciu rôznych kognitívnych procesov mozgu. Mozog má tieto základné kognitívne funkcie: kvantitatívnu funkciu, binárnu funkciu, kauzálnu funkciu a existencionálnu funkciu. Tieto funkcie hrajú dôležitú rolu pri tvorbe mýtov.

Prvá je funkcia kauzálna, čo je vcelku pochopiteľné keďže mýty sú vždy o kauzalite, dôvode vzniku nejakej veci. Aký je dôvod vzniku sveta, čo spôsobuje naše morálne a čo nemorálne správanie. Kauzálna  časť mozgu sa nachádza približne v oblasti temenného laloku. Táto časť sa pri spracovaní mýtického príbehu stáva aktívnou. Potrebujeme chápať kauzalitu toho prečo svet funguje tak ako funguje, čo sa stane keď spravíme toto alebo tamto, pretože nám to dáva pocit kontroly nad situáciou ktorú prežívame.

Binárne procesy mozgu slúžia pri tvorbe mýtov na vznik protikladov. Ľudský mozog má tak úžasnú vlastnosť, že dokáže rozdeliť aj tie najkomplikovanejšie javy na jednoduché páry protikladov. Hovoríme o veciach nad nami a pod nami, vnútri a vonku, pravých a ľavých atď.

Zaujímavé je že do tohto procesu zapájame aj emočné procesy. Zamysite sa nad tým. Je lepšie byť vnútri alebo vonku? Zo sociálneho hľadiska sa snažíme byť vnútri spoločnosti spolu s ostatnými a nie vonku. Je lepšie byť vysoko hore alebo nízko dole. Z pohľadu prežitia je vždy lepšia vyššia poloha. Tu môžeme v pozadí vidieť prospešnosť vyplývajúcu z binárneho procesu tvorby mýtov.

Ukážeme si tvorbu mýtu na krátkom príbehu:

Predstavte si malý prehistorický klan, ktorého člen práve zomrel. Jeho telo leží na zemi a všetci sa naňho ticho pozerajú. Postupne k nemu prichádzajú, jemne sa ho dotýkajú a cítia, že osoba ktorá doteraz existovala už medzi nimi nie je. Predpokladajme, že vodca kladnu je veľmi introspektívny človek. Sedí pozerajúc do ohňa a rozmýšla o priateľovi, ktorý ešte nedávno žil a teraz tu už nie je. Kladie si otázky čo sa stalo, prečo a ako zmizlo niečo, čo mu dávalo život. A ako tam tak sedí a pozrerá do praskajúceho ohňa prevalený pocitmi strachu a úzkosti, jeho myseľ sa zúfalo snaží nájsť nejaký spôsob, akým by tejto situácií porozumela. Potrebuje nájsť dôvod toho, čo sa stalo s jeho priateľom. Čím dlhšie ale rozmýšla nad týmto rébusom života a smrti, tým viac sa ponára do akejsi existenciálnej hrôzy.

Z neurologického pohľadu sa náš vodca nachádza v stave, kedy je jeho autonómny nervový systém vo veľmi silnom podráždení a aktivite. Jeho tep srdca je silnejší, stúpa mu tlak, je nahnevaný a silno sa aktivizuje jeho amygdala, ľavá mozgová hemisféra sa snaží zúfalo hľadať logické vysvetlenie celej tejto udalosti. Tento stav veľmi silno mení aktivitu jeho mozgu. Jeho mozog interpretuje túto frustráciu ako známku strachu, amygdala zapína silnú odozvu na strach a posiela signály na zaktivizovanie vzrušivých nervových dráh, ktoré prenášajú tieto pocity a emócie do jeho celého tela. Tieto signály sa zosilňujú a pokračujú, náš vodca sa začína potiť a cítiť stále väčšiu úzkosť.

Zrazu si všimne, že oheň do ktorého pozeral začal vyhasínať. Oheň, ktorý doteraz dával svetlo a teplo prestáva existovať, objaví sa trochu dymu a následne zostáva len sivý popol, ktorý už nie je možné premeniť na oheň. A ako sa k nebu vznesie dym zhasnutého ohňa, pozrie sa náš vodca na svojho mŕtveho priateľa, ktorý leží vedľa. Zrazu sa niečo začína diať. Začína sa mu spájať analógia jeho priateľa s vyhasnutým ohňom. Začína rozmýšlať, že možno jeho život a duša vystúpili do neba rovnako ako dym z ohňa. Ešte predtým, než dokáže tento pocit pretaviť do slovného vyjadrenia, ho precitne hlboký pocit presvedčenia, že duša jeho priateľa odišla rovnako ako to videl v ohni. Toto mu vytvorila svojím intelektuálnym premýšlaním ľavá strana mozgu zodpovedná za abstraktné myšlienkové procesy.

Keď sa toto presvedčenie dostane kompletne do vedomia nášho vodcu, je prijaté aj ďalšími časťami mozgu, hlavne z pravej hemisféry, ktoré slúžia na funkciu holistického chápania reality. Holistický proces sa vždy snaží všetky veci zintegrovať. Takže v istom momente príde k zhode medzi oboma časťami mozgu. A to spôsobí tzv. neurologickú rezonanicu, ktorá vyšle veľmi pozitívnu emočnú reakciu do limblického systému.  Môže stimulovať odmenovú časť mozgu, hlavne hypotalamus. A pretože hypotalamus reguluje autonómny nervový systém, tieto veľmi silné impulzy príjemných pocitov vyšlú signál späť do celého tela. Náš vodca toto prežíva ako veľmi silnú vlnu pokoja.

Toto všetko prebehne v časovom okamihu žmurknutia. Príliš rýchlo na zareagovanie systému, ktorý v prvom momente spôsobil nášmu vodcovi strach a úzkosť. A v tomto momente dôjde k špecifickej situácií, kedy oba systémy spôsobujúce úzkosť aj pokoj sú aktívne.

Normálne tieto systémy prirodzene potláčajú jeden druhý, ale sú situácie, kedy fungujú súbežne. A tento intenzívny pocit súčasnej úzkosti a pokoja je veľmi silnou emočnou skúsenosťou. Niektorí neurológovia nazývajú tento stav „Heuréka“ alebo „Ahá“. Asi všetci sme sa s tým už stretli, keď sme dlhšiu dobu zápasili s nejakým problémom a mihnutím oka sa nám zrazu zablysla odpoveď.

Pre nášho vodcu je to chvíľa, kedy konečne pochopil zmysel života a smrti. A tento záblesk osvietenia ho oslobodil od smútku a úzkosti. Toto pochopenie ho zasiahlo silou zjavenia. V tom momente boli protiklady, ktoré mu mozog predstavil v podobe života a smrti zjednotené. Boli mýticky a možno tiež mysticky spracované. Cíti, že objavil niečo čo je základná pravda, niečo čo je viac ako len jeho myšlienka, alebo názor.

Je pravda, že tento príbeh je značným zjednodušením výkladu vzniku mýtov, ale pomáha nám pochopiť podstatu toho o čom vlastne mýty sú. Náboženské mýty ponúkajú príbehy o tom, aké je naše miesto v tomto svete a aký je náš vzťah k duchovnu. Učia nás úcte k duchovnu a spôsobom ako sa v určitých situáciach správne rozhodnúť. V tomto význame nám mýty pomáhajú vytvárať spoločenskú morálku, sociálne vzťahy, zmysel nášho života a prístup k veciam tak, aby mal pre nás zmysel a bol prospešný pre nás i pre spoločnosť.

Tento krátky príbeh teda ponúka vnútorný pohľad do mozgových funkcií a fyziologických procesov ktoré sa zúčastňujú na tvorbe a reakcií na mýty. Mýty majú nezávisle na kultúre alebo oblasti vzniku veľmi podobný obsah. To je pravdepodobne zapríčinené tým, že mozog všetkých ľudí ma veľmi podobné fungovanie a princípy na základe ktorých tieto mýty vznikali.

Aké ma v tejto oblasti miesto veda? Nie je  aj veda niekedy formou mýtu? Aj áno, aj nie. Veda je mýtom v zmysle toho, že nám podáva príbeh o tom ako funguje svet. Veda má niektoré základné charakteristiky veľmi spoločné s mýtami. Odpovedá na rovnako základné otázky: ako vznikol svet? Čo spôsobuje zmenu ročných období? Akým spôsobom nám slnko dáva svetlo a teplo? Čo spôsobuje zemetrasenia, hurikány, vulkanické erupcie? Veda rovnako ako mýty odpovedá na tieto otázky. Vedecké metódy ale pristupujú k výkladu presne opačne. Veda teda na prvý pohľad vyzerá ako mýty, ale líši sa v tom, že čerpá z empirických dát, ktoré sú jej poháňačom na tvorbu nových „mýtov“. Teda čím viac dôkazov a informácií získavame, tým lepšie chápeme svet okolo nás a môžeme vytvárať nové myšlienky a hypotézy o tom ako svet funguje.

Literatúra:

Moyers, Bill and Joseph Campbell. The Power of Myth, Doubleday, 1988

Karen Armstrong. History of God, Ballantine Books, 1994

Andrew B. Newberg, How God Changes Your Brain: Breakthrough Findings from a Leading Neuroscientist, Ballantine Books, 2010

Andrew B. Newberg, Why God Won’t Go Away: Brain Science and the Biology of Belief,Ballantine Books, 2002

Andrew B. Newberg, Born to Believe: God, Science, and the Origin of Ordinary and Extraordinary Beliefs, Free Press, 2007

Andrew B. Newberg, Principles of Neurotheology (Ashgate Science and Religion Series), Ashgate, 2010