V ďalšom diele série Viera, veda a mozog sa pozrieme na kontroverzný vzťah medzi náboženskou skúsenosťou a psychickými poruchami. Môže byť náboženská skúsenosť normálna, alebo ide o psychickú poruchu alebo poruchu mozgu? Trpeli svätí psychickými poruchami? Aká je vlastne definícia normálnosti?

Počuli ste už niekedy o modlitbe v jazykoch? Fenomén rozprávania v jazykoch je vcelku častý jav opakujúci sa hlavne v charizmatických cirkvách. Ide o akýsi typ extatickej modlitby, kedy modliaci rozpráva neidentifikovateľnou rečou pripomínajúcou detský blabot. Veriaci to považujú za jeden z darov Ducha Svätého a veria, že Duch Svätý v tomto prípade vkladá človeku do úst tieto slová.  Tento fenomén ale nie je obmedzený len na cirkevnú pôdu. V nemocniciach sú známe prípady pacientov, ktorý  blabotali divnou rečou.  V tomto prípade ide ale o psychotický záchvat, ktorý je prejavom psychózy, ktorou paciet trpí.

Andrew Newberg robil štúdiu, kde nechal subjekty modliť sa v jazykoch a popri tom im nerušivým spôsobom zaviedol do tela rádioaktívnu stopovaciu látku, ktorá sa dostala do ich mozgu, kde spravila „otlačok“ ich mozgovej aktivity v danom momente, ktorý sa potom neskôr dal pekne pozrieť vďaka spektrálnemu skeneru.

Skeny ukázali veľmi zaujímavé výsledky. Najdôležitejšie zmeny sa diali v čelovom laloku. Čelový lalok má na starosť pocit že máme kontrolu nad našim správaním. Pri obyčajnom rozhovore sa aktivizuje čelový lalok, ktorý pomáha generovať slová, ktoré hovoria o tom čo si rozprávajúci myslí. Pri modlitbe v jazykoch došlo k rapídnemu zníženiu aktivity v čelovom laloku. Je to pravdepodobne zapríčinené tým, že pri tejto aktivite sa subjekt dobrovoľne vzdáva akejkoľvek kontroly a necháva sa unášať v  extatickom zážitku, ktorý je spôsobený práve zníženou aktivitou v čelovom laloku. Tá navodzuje pocit, že daný človek neriadi vykonávanú modlitbu, ale že slová plynú akoby sami, alebo ako by im ich vkladala do úst tretia osoba (Duch Svätý).

Zmena bola zaznamenaná aj v oblasti Talamusu (zvýšená aktivita), ktorý je centrálnou štruktúrou mozgu a má na starosti reguláciu všetkých zmyslových informácií a spájanie jednotlivých častí mozgu. Ďalšia zmena sa týkala oblasti lymbického systému a častí mozgu spojených s prežívaním emócií (zvýšená aktivita), pretože išlo o vysoko emocionálnu skúsenosť. Subjekt pokusu bol dalo by sa povedať v úplne inom stave mysle.
Čo si máme myslieť o takýchto a podobných intenzívnych praktikách viery? Sú normálne, alebo abnormálne? Pracuje pri nich mozog normálne, alebo je za tým nejaká mozgová disfunkcia.

Mnoho ľudí má pri podobných praktikách asociácie so schizofrenickými pacientami, ktorí skončia v ústave, lebo si myslia že sú Ježiš Kristus, alebo nový mesiáš. Táto asociácia má svoj podklad, pretože veľa schizofrenických pacientov prežíva fenomén nazvaný „hyperreligiozita“.

Hyperreligiozita je definovaná ako: „Stav v ktorom sa človek stane intenzívne veriaci, sústrediac sa na duchovné a náboženské myšlienky zanedbávajúc všetky ostatné časti života.“ Ľudia so schizofréniou mávajú halucinácie, ktoré sú často spájané s náboženským kontextom a hlasy, ktoré počujú priraďujú Bohu, alebo iným duchovným bytostiam.  Práve vďaka tomuto u nich následne vzniká hyperreligiozita.

Treba ale povedať jednu vec. Musíme byť veľmi opatrní v tom, aby sme príliš nepatologizovali náboženskú skúsenosť. V súčasnej psychoterapeutickej praxi sa bežne zvyknú označovať podobné  náboženské zážitky všetkých ľudí ako abnormálne.

Tu vystáva ale otázka čo je to normálne a čo je to abnormálne.  Čo je normálne veľmi silno závisí napríklad od noriem spoločnosti. Ak žijete v spoločnosti, ktorá je veľmi pro nábožensky orientovaná ako napr. USA, tak byť silne nábožensky založený je v nej normálne. Ak žijete ale v krajine, ktorá je proti nábožensky orientovaná, takéto správanie bude považované za abnormálne, čo v konečnom dôsledku bude negatívne vplývať na vaše fyzické i duševné zdravie.

Zoberme si ďalší príklad. Ak človeku zomrie milovaná osoba, je veľmi často zaznamenané, že blízky ľudia vídavajú, alebo počujú hlas zosnulého.  Psychiatri vo svojej praxi používajú manuál psychických porúch, ktorý sa volá „Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders“ a v tomto manuáli je daná skúsenosť s videním a počutím hlasov blízkeho zosnulého definovaná ako „normána halucinácia“. Je to zaujímavé, pretože normálne nerozmýšľame o halucináciách ako normálnych veciach.

Prečo sú tieto halucinácie teda považované za normálne? Kto potom rozhoduje o tom, či napríklad „počuť Boží hlas“ je normálne alebo nenormálne? Môžeme ísť ešte ďalej, a spýtať sa či psychologicky úplne zdravý a normálny človek môže prežiť normálne, alebo abnormálne náboženské skúsenosti.

Zaujímavým príkladom sú subjekty, na ktorých testovali modlitbu v jazykoch, pretože mimo tejto skúsenosti to boli normálni ľudia. V testovacej skupine boli všetko ľudia, ktorí mali dobrú prácu, manželstvo, deti a všetky veci, ktoré majú normálni ľudia. Ak sme ich ale sledovali pri ich modlitbe, pôsobili veľmi zvláštne. Pre nich ale ide o normálnu vec, a nielen normálnu ale dokonca posvätnú.

Čo ale so schizofrenickými pacientami? Môžu mať normálnu náboženskú skúsenosť? Nie všetci pacienti si myslia, že sú Ježiš Kristus a možno niektorí z nich môžu prežívať normálnu vieru. Všetko sa to točí okolo definície pojmu normálny a abnormálny v kontexte psychológie a náboženských zážitkov.

K tejto téme existujú viaceré prístupy. Jedna skupina psychológov z UCLA Neurological Research Center sa  rozhodla analyzovať veľké osobnosti náboženských dejín, tzv. mystikov a ich zážitky. Ich cieľom bolo určenie diagnózy, ktorou títo ľudia trpeli.
Preberali napríklad sv. Pavla a jeho cestu do Damasku, kde ho zrazu ožiari silné svetlo, spadne z koňa a počuje Ježišov hlas načo následne oslepne a zostane slepý ďalšie tri dni. Tieto a veľmi podobné príznaky našli títo psychológovia u ľudí, ktorí trpia mozgovými príhodami. Takíto ľudia počujú hlasy, mávajú vizuálne halucinácie a v niektorých prípadoch dokonca dočasnú slepotu.

Sv. Jana z Arku tvrdila, že často počula akýsi hlas, ktorý bol sprevádzaný svetlom, čo znova nasvedčuje symptómom pacientov, ktorí mávajú záchvaty v temennom laloku. Diagnóza pre Janu z Arku bola forma epilepsie.  Dokonca vyslovili hypotézu, že mohla mať tiež mozgovú tuberkulózu, ktorá spôsobovala spomínané záchvaty.

Sv. Terézia Avilská, stredoveká mystička mala mnoho vízií, ale taktiež trpela častými bolesťami hlavy, upadala do bezvedomia a hrýzla sa do jazyka. Po zvážení a porovnaní týchto symptómov dospeli znovu k diagnóze mozgových príhod.

Bohužiaľ sa už nevieme vrátiť v čase a použiť EEG aby sme sa týmto ľuďom pozreli do mozgu čo v ňom prebiehalo a či nemali mozgovú príhodu.

Dnes, ktokoľvek, kto má zážitky aké popisovala Jana z Arku alebo sv. Terezka sú automaticky nálepkované ako patologické a liečime ich ako psychologický problém, alebo ako mozgovú poruchu. Je ale náš moderný prístup presný a vhodný? Môžu naozaj psychické poruchy vysvetliť všetky veci spojené s náboženstvom a mysticizmom?

Prečo nie je tento redukcionistický prístup zrovna najlepší? Psychická porucha býva typicky chronická. Väčšinou od samotného narodenia, až po smrť daného človeka. Pri veľkých náboženských osobnostiach sa ale nestretávame s tým, žeby tieto osoby chorobou trpeli celý život. Zážitky, ktoré prežijú sa vyskytujú niekedy len jeden dva krát, alebo len v určitom časovom období.

Mozgové príhody sú repetitívne a človek pri nich prežíva dokola rovnaké symptómy.  To nevysvetluje potom širokú škálu a komplexnosť mystických zážitkov náboženských osobností.

Ďalšia vec spojená s psychickými poruchami je tá, že veľmi sťažuje sociálny život a interakcie v ňom, zahmluje myslenie, rozbíja emócie a človek nie je schopný ani len bežného normálneho života. Naši mystici boli v tomto úplne opační. Písali knihy, niektorí organizovali a viedli vysoké cirkevné štruktúry a ich myslenie bolo na nadpriemernej úrovni, mnohí podnietili veľké počty ľudí svojho času a podnecujú dodnes.

Preto patologizovanie ich stavov nie je zrovna košér. V jednej štúdií z 80.tych rokov, sa venovali prejavom zmenených stavov vedomia. Rozčlenili ich na tri skupiny, ktoré sa často zmiešavajú do jednej. Hodnotili stavy schizofrenických pacientov, pacientov pod vplyvom drog a stavy mystikov. Zistili, že medzi týmito skupinami sú veľmi podstatné rozdiely.

Schizofrenické stavy boli popisované negatívnym spôsobom samotnými pacientami. Stavy navodené drogami boli popisované spôsobom veľmi silných zmyslových zážitkov.  Mystické stavy boli vždy spájané s konečnou realitou a hlbokým zmyslom života. Mystické stavy predstavujú veľmi unikátny stav mysli.

Spojenie medzi psychickými poruchami a rôznymi náboženskými zážitkami samozrejme existuje, otázka je ale, kam až môžeme s týmto spojením ísť. Sigmund Freud napríklad tvrdil, že náboženstvo predstavuje univerzálnu obsesívnu neurózu a považoval ho za patologické. Psychológovia z UCLA Neurological Research Center pokračujú v tomto prístupe vnímania všetkých náboženských stavov z pohľadu patológie mozgových príhod a epilepsie.

Táto hypotéza je teoreticky overiteľná, ale je veľmi ťažké ju vyhodnotiť, pretože nie je vôbec zrejmé kedy sa podobné stavy ľuďom stanú a aký konkrétny efekt budú mať na jednotlivcov. Ďalšia vec, ktorú je potrebné povedať, je že pacienti, ktorí trpia mozgovými príhodami vo všeobecnosti neprežívajú zvláštne náboženské stavy. V skutočnosti len 5 percent pacientov s touto poruchou malo stavy podobné náboženským zážitkom.

Je preto nesprávne generalizované tvrdenie, že náboženské myšlienky a stavy vo všetkých prípadoch vznikajú z patologických procesov. Samozrejme sa tiež nedajú nazvať normálnym fungovaním mozgu, ale možno patria do tretej kategórie, ktorá je medzi tým.

Ak by sa dokázalo, a technicky nameralo, že každý náboženský zážitok je nejakým spôsobom spojený s mozgovou príhodou, z čisto vedeckého hľadiska môžeme povedať, že tieto stavy spôsobuje mozgová príhoda. Tieto stavy sú teda obyčajnou manifestáciou mozgovej poruchy a nie sú reálne.

Na danú vec sa dá ale pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Záchvat ku ktorému dochádza v mozgu predstavuje veľmi zvýšenú elektrickú mozgovú aktivitu, čo vieme určiť aj zo snímok. Je možné, že v tomto zvýšenom stave mozgovej aktivity dokáže mozog spracovať a prežiť nejaký typ duchovného stavu, ktorý je v normálnom stave mozgu neprístupný? Z tohto pohľadu je zážitok reálny a záchvat prebiehajúci v mozgu je len prostriedok, vďaka ktorému mozog dokáže prežiť tento stav.

Reprezentuje porucha mozgu vždy len poruchu, alebo by sme mali brať v úvahu, že v niektorých prípadoch môže ísť o akýsi stav super-normálnej funkcionality mozgu, ktorá svojou jedinečnosťou nie je prístupná väčšine populácie a môže byť spojená s veľmi silnou náboženskou aktivitou? Je to otázka na ktorú zatiaľ odpovedať nevieme, ale má určite minimálne zmysel sa na ňu pýtať.

Literatúra:

Andrew B. Newberg, How God Changes Your Brain: Breakthrough Findings from a Leading Neuroscientist, Ballantine Books, 2010

Andrew B. Newberg, Why God Won’t Go Away: Brain Science and the Biology of Belief, Ballantine Books, 2002

Andrew B. Newberg, Born to Believe: God, Science, and the Origin of Ordinary and Extraordinary Beliefs, Free Press, 2007

Andrew B. Newberg, Principles of Neurotheology (Ashgate Science and Religion Series), Ashgate, 2010