Kauza Bezák je neskutočne podstatnou udalosťou a miľníkom slovenskej katolíckej cirkvi. Možno sa niekedy zdá, že sa pretriasa už veľa a niektorým neveriacim to trošku už vadí. Poprosím ale týchto priateľov o trpezlivosť, pretože táto kauza môže byť predzvesťou zmeny skutočne k lepšiemu, kedy Vám tá cirkev nebude liezť až tak na nervy.

Jedna z výčitiek slovenskej biskupskej konferencie je, že Bezák je nespravodlivo stavaný do pozície jediného spravodlivého a moderným ľuďom rozumejúceho kňaza. To samozrejme nie je pravda a samozrejme je takýchto ľudí v cirkvi viac a ja osobne ich poznám. Čo treba ale apelovať je fakt, že títo ľudia sú v menšine. A diskreditovať a umlčiavať aj to málo takýchto kňazov je krivda.

Umlčanie Bezáka je signálom pre všetkých kňazov, ktorí rozmýšľajú a pristupujú k viere podobne ako on, že takýto prístup akoby nebol vítaný. A to je tragické. Keď Tomáš Halík skončil svoju prednášku u kapucínov zažil od celého kostola spontánnu a úprimnú standing ovation. Stalo sa také niečo niekedy v prípade našich slovenských biskupov?

Aký je obraz katolíckej cirkvi na slovensku? A kto za to môže? Môžu za to skutočne len tie zlé média, ktoré vyťahujú všetko zlé a krivdia našej cirkvi?  Ten obraz ktorý vzniká nech je akokoľvek prepísknutý, povrchný a vytrhnutý z kontextu, vychádza bohužiaľ z reálnej situácie slovenskej cirkvi, ktorá je v stagnácií.

Cirkev je bohužiaľ vo všeobecnej verejnosti vnímaná cez ten najnešťastnejší obraz. A to sú agresívne kampane pro-life aktivistov, ktorí by najradšej v dnešnej pluraltinej spoločnosti nanútili zákonom zákaz interrupcií čím sa vôbec nelíšia od agresívnych sekulárnych humanistov, ktorí by najradšej zákonom obmezdili a potlačili náboženstvo.

Vnímaní sme neustále sa opakujúcimi témami rigidného prístupu k sexualite, antikoncepcii, rozvodom a tým aká je táto spoločnosť morálne skazená západným liberalizmom. Toto všetko sú obrazy príkazov, zákazov akejsi snahy neustále sa montovať do života ľudí.
Ja viem, že to nie je len tak, a že existuje aj iný prístup a tento prístup začínal dostávať sľubné miesto aj v mediách po nástupe Bezáka do trnavskej arcidiecézy, preto je likvidácia človeka, ktorý tento pošramotený obraz cirkvi zlepšoval nanajvýš smutná.

Videli ste niekedy v televízii diskusiu kde by otvorene diskutovali o pálčivých spoločenských témach a náboženste niektorí z biskupov spolu s ateistami alebo agnostikmi? Tomáš Halík nemá problém ísť inteligentne diskutovať o témach kondómov, antikoncepcie, potratov ale tá diskusia má úroveň a je obohatením pre obe strany a celú verejnosť.

V Londýne nemá problém diskutovať za jedným stolom Canteburský arcibiskup so svetovo najznámejším ateistom Richardom Dawkinsom. Poznáte takýto dialóg na slovensku? Ja nie. O týchto témach sa diskutuje len z kazateľníc a len spôsobom: „Toto musíš prijať, lebo to je cirkevná pravda o ktorej sa nediskutuje“.

Neviem ako vy, ale ja som zažil mnoho spovedí, kde som sa chcel úprimne porozprávať o svojich pochybnostiach a skepticizme k niektorým veciam a učeniam cirkvi a táto moja snaha o dialóg skončila hrôzou a prskajúcim hnevom, že ako si len môžem dovoliť pochybovať a že len tomu prosto nerozumiem.

Tomáš Halík hovoril o tomto niečo iné. Viera bez pochybností sa stáva ideológiou. Ako je možné, že toľkí kňazi u nás berú vieru ako ideológiu a nie ako cestu a dialóg? To všetko je spojené s prostredím, kde sú naši kňazi vychovávaní.

Poznám chalanov, ktorí opúšťajú slovenské semináre, pretože tam cítia absolútnu neslobodu bez otvoreného dialógu a diskusie. Kde sa škaredo pozerá na každého, kto sympatizuje alebo sa snaží o ekumenický dialóg s inými cirkvami. Kde neexistuje úprimná otvorená spolupráca s inými fakultami. Veľmi mi to pripomenulo, keď Halík rozprával o svojej situácii v pražskej teologickej fakulte kde sa budovala veľmi podobná „potemkinova dedina“.

A v takomto duchu a takomto prostredí vychovávame kňazov, ktorí majú vytvárať obraz cirkvi? Je všeobecne známe, že často krát sú semináre lákadlom, pre chalanov, ktorý sami v sebe riešia svoje komplexy a toto prostredie ich prehĺbi v tom najhoršom slova zmysle. Poznám tiež seminaristov, ktorý to nevzdali, študujú a držia si svoj postoj a odstup tohto zvláštneho chápania viery. Veľmi im držím palce, pretože sú nádejou pre budúcnosť cirkvi.

Z tejto mentality sú vychovaní kňazi, ktorí sa potom vytešujú z čísleného počtu birmovancov a vôbec ich netrápi, že z tých 100 mladých, ktorých pobirmovali zostane v cirvki ani nie 10. Toto všetko je len vonkajšia fasáda za ktorou je vnútorná prázdnota. Ako vás potom môže viesť človek, ktorý je duchovne prázdny a jeho viera spočíva len vo vonkajších rituáloch, ktoré dnešnému človeku nič nehovoria?  Akoby sa niektorí báli tej skutočnej podstaty viery a preto sú uväznení na povrchu formalizmu a umelej morálky, ktorá vyvoláva odpor.

Ako napísal Imanuel Kant: „ Aký má zmysel robiť niečo správne s nesprávnym úmyslom? Získame tým vôbec niečo podobné tomu čím by mal byť dobrý život?  Ak sa zo strachu pred trestom správame presne tak ako nám je nakázané, ale bez vlastného presvedčenia a úmyslu, bez láskavosti, bez altruizmu, robíme to všetko pre nesprávne dôvody. “

Slovenská cirkev je väčšinou cirkvou formalizmu s vlajkovou loďou povrchného moralizmu. Absolútne dezinformuje hĺbku a obraz kresťanstva, ku ktorému sa dá pristupovať úplne iným spôsobom a kauzou Bezák dala momentálne najavo, že každý, kto chce ísť týmto smerom nie je vítaný.

Slovenská cirkev zúfalo potrebuje Bezákov a Halíkov, pretože týchto typov je v nej nedostatočne málo. Potrebuje začať nový, úprimný, intelektuálny prístup k ľuďom ako k rovnoprávnym partnerom a nie z pozície “cirkevného kniežaťa“ k „laickej lúze“. Ako povedal Anton Shrolec, táto generácia už vyrástla a kladie si otázky úplne inak. Cirkev na ne odpovedá spôsobom, ktorý  možno uspokojil generáciu našich starých rodičov a rodičov, ale skoro nič nehovorí dnešným ľuďom.

G.K Chesterton sa k tomu vyjadril briliantne: „Tradícia je ako biely stĺp. Ak chcem, aby ostal biely, musím ho vždy po času nanovo pretrieť. Inými slovami, kresťanstvo treba interpretovať tak, aby vystihovalo súčasný kultúrny kontext a dotýkalo sa sveta, v ktorom dýcha.“

Je potrebný a nevyhnutný dialóg vnútri cirkvi, ale aj vonkajší dialóg so spoločnosťou, v ktorej táto cirkev funguje. Na to si ale potrebujeme vychovať takých ľudí ako sú Bezák, alebo Halík a k tomu je potrebná kompletná zmena prístupu k výchove kňazov a viere, ktorú im vštepujú. A samozrejme by bolo tiež vhodné nelikvidovať osobnosti, ktoré sa o toto práve snažia. A tiež by bolo fajn, aby nám toto nemusel chodiť vždy vysvetľovať človek zo zahraničia, ale aby sme to niekedy pochopili aj sami.

Viera musí vždy obsahovať jedno veľké neviem, taký ten Kierkegaardovský skok viery. Byť cestou hľadajúcich s hľadajúcimi. Nebáť sa kritických otázok a skepticizmu a otvorene o nich hovoriť. Viera vôbec nie je jasná vec, vôbec neobsahuje jasné istoty, aké radi ponúkajú politici. Viera je komplexný proces životnej cesty každého jednotlivca s jeho osobnými skúsenosťami, pádmi, sklamaniami aj úspechmi a obrazom toho, do čoho človek vkladá svoju dôveru, ktorá mu pomáha ísť životom napriek jeho prekážkam.