Pápež František za tento rok zboril niekoľko veľmi hrubých ľadov a ja mu za to môžem len tlieskať. Konflikt a napätie medzi sekulárnym svetom a kresťanským svetom, živený fundamentalistami na oboch póloch dostáva zabrať. Nenávisť nebude mať nikdy navrch pred úprimnou empatiou. Ja si osobne myslím, že v pápežovi konečne zaznel hlas tichej väčšiny, ktorá na prvý pohľad pôsobí menšinovo, ale to len tým, že nemá potrebu kričať svoju pravdu všetkým naokolo.

Začalo to v máji, pápežovým vyhlásením, že aj ateisti budú spasení, pokiaľ konajú dobro a počúvajú hlas svojho svedomia. ¹ Na jednej strane môže byť síce ateistom jedno, či budú spasení niekým v koho neveria, ale aj tak to bolo pre nich veľmi sympatické gesto. Po tejto situácií sa pravoverní začali potiť a vatikánsky hovorca reverend Thomas Rosica okamžite musel vysvetľovať, že pápež to vlastne až tak nemyslel a že vlastne ateisti nebudú spasení. ²

František následne v septembri v rozhovore pre talianske noviny La Repubblica znovu zopakoval to, čo pravoverným v máji zježilo chlpy na celom tele. Na otázku novinára, čo s tými čo neveria a ani nehľadajú vieru František odpovedal, že “Božie milosrdenstvo nepozná hraníc, ak k nemu pristupujeme s úprimným a kajúcim srdcom” a že “tí čo neveria sú rovnako zodpovední svojmu vlastnému svedomiu.” ³ František zopakoval to, čo si úprimne myslí a verí a ukázal, že nepotrebuje na to vysvetľovanie hovorcu.

Celá jeho služba sa nesie v symbole “budovania mostov, nie múrov”. ⁴  Kresťanský fundamentalizmus má potrebu budovať okolo svojho pokladu steny a nikoho, kto nespĺňa všetky jeho štandardy k nemu nevpustí. Vychádzajú často z predpokladu, že oni hľadať pravdu nemusia, že oni sú vlastníci pravdy, rovnako ako nám to naši biskupi povedali v pastierskom liste v roku 2008. ⁵ Čo si ale o tom myslí František? V máji v svojej homílií povedal, že kresťania, ktorí chcú šíriť evanjelium, musia viesť dialóg s každým, vediac pri tom, že pravdu nevlastní nikto ⁴. Spomenul snahu sv. Pavla, ktorý viedol dialóg s pohanmi v Areopágu a ukázal ho za príklad hľadania dialógu, ktorému sú poslucháči ďaleko otvorenejší.

Znovu si myslím, že vyslovil názor, ktorý je väčšine normálnych ľudí samozrejmým a súhlasia s ním, či sú neveriaci, alebo kresťania. Búria sa voči nemu len okrajové radikálne skupiny, ktoré majú strach, že prídu o svoje ťažko vybudované a strážené vlastníctvo.

Za tým, že pravdu je nutné spoločne hľadať a nie si uzurpovať jej vlastníctvo sa skrýva ďaleko hlbšia vec. Vždy je potrebné mať akési dvere, prístup cez ktorý môžeme otvorene kritizovať vlastnú spoločnosť a jej hodnoty a zmeniť čo potrebuje byť zmenené. Ako sme prešli z totalitného vnímania rasizmu a otrokárstva 19. storočia do zrovnoprávnenia ľudských práv 21. storočia? Ako by bolo možné niečo podobné dosiahnuť, keby žijeme v predstave, že hodnoty našej spoločnosti sú zakotvené v pravde, ktorá je nemenná? Takýto prístup prináša statický nemenný záväzok pasívneho udržiavania status quo.

Ateizmus je kresťanmi často vnímaný v tých najhorších konotáciach a osobne si myslím, že neprávom. Peter Boghossian v svojom manuále na tvorbu ateistov tvrdí, že ateista neverí v Boha, pretože nemá dostatok dôkazov na to, aby dokázal prijať túto vieru za pravdivú. Ak by ale takéto dôkazy mal, nebránilo by mu nič v tom uveriť. Tento postoj je ale dokonca biblický a aj keď nie je prezentovaný ako najvyššia cnosť, sv. Tomáš, známy tiež ako neveriaci Tomáš, je archetypom všetkých skeptikov, keď povedal, že neuverí, dokým sám vlastnými zmyslami neokúsi to, čomu ostatní verili.

Mnohí kresťania majú dojem, že za ateizmom je lacné odmietnutie Boha, materializmus a bohapustý hedonizmus. Málokto už ale vie, že na všetky teologické obhajoby a dôkazy existencie Boha, boli napísané námietky na minimálne rovnakej úrovni. Tzv. majstri podozrenia ako Feuerbach, Marx, Nietzche, alebo Freud zasvätili mnoho úsilia na intelektuálne úprimnú a rozsiahlu odpoveď na nedostatočnosť dôkazov ponúkaných kresťanmi. Rovnako ako kresťania, aj neveriaci sa majú o čo podoprieť a nie sú to žiadne lacné barličky. Rozhodnutie o presvedčivosti dôkazov tak zostáva na človeku samotnom a kedže sme každý iný a máme slobodnú vôľu, musíme rešpektovať a mať v úcte každé rozhodnutie, pretože za každým jedným je osobný príbeh a osobná skúsenosť človeka.

Nehovorme teda o viere ako o faktoch pravdy, ktorú vlastníme. Duchovný život je o celoživotnom hľadaní a pre mňa je viac nádejou ako faktom. Nádejou o ktorej písal tiež Benedikt.⁶ Nádej vždy necháva otvorené dvere všetkým možnostiam a nie je nutné sa o ňu prieť, len ju žiť. Nemám problém úprimne priznať, že neviem na 100 percent čo bude po smrti a že moja kresťanská nádej nemusí existovať tak, ako v ňu my kresťania dúfame. Rovnako ale tvrdím, že môj životný príbeh a moja osobná skúsenosť ma o tejto nádeji presviedča.

Mám radosť z kultúry dialógu, ktorú razí František a ktorá viac pripomína rozpravy starovekého Areopágu, než inkvizičné tribunály stredoveku. Kde sa pravda hľadá spoločne v otvorenej pluralitnej spoločnosti v diskusii a nie rozdelenom svete vlastníkov pravdy, ktorí vedú monológy a myslia si, že svet ich bude počúvať.

Vo vianočnom posolstve Františka je tento prístup znovu zopakovaný. Spojme sa všetci spoločne v práci na mieri. Veriaci modlitbami a neveriaci túžbou.⁶ Je vôbec medzi nimi v najhlbšej podstate rozdiel? Ja myslím že nie. Prajem všetkým príjemné prežitie sviatkov a vnútorný pokoj.