Ako veľmi dnes chýbajú Slovenskej Katolíckej Cirkvi osobnosti, ktoré dokážu odovzdať konštruktívnu kritiku do vlastných radov. Konštruktívnu kritiku, ktorá nie je motivovaná hnevom, ale naopak láskou k vlastnej cirkvi. Konštruktívnu kritiku, ktorá posúva dopredu celé spoločenstvo a vyvoláva obdiv aj u tých, ktorí sú mimo cirkvi. Takáto kritika by primárne mala vychádzať z vnútra cirkvi a vrhala by tak úplne iné svetlo, ako keď ju prenechávame médiám, ktoré sa idú o ňu pretrhnúť. Cirkev sa tak dostáva do defenzívnej pozície, kedy musí neustále vyvracať a vysvetľovať takéto útoky, často krát nešťastným spôsobom, ktorý vonkajší sekulárny svet len viac rozladí.

Chýbajú nám zrelé osobnosti, ktoré v sebe dokážu integrovať lásku k cirkvi a zároveň zdravý odstup, vďaka ktorému dokážu triezvo pozrieť aj na vlastné spoločenstvo. Za takúto osobnosť považujem aj súčasného pápeža Františka. Jeho otvorenosť a úprimnosť mu dovoľuje zoslať kritiku aj do vlastných radov a o ťažších témach dokáže rozprávať s ľudským jemnocitom. Aký je dôsledok tohto prístupu? Človek má niekdy pocit, že Vatikán platí veľké obnosy všetkým svetovým médiám, aby robili pápežovi reklamu. A pritom stačí jednoduchá ľudskosť a schopnosť sebareflexie.

Trošku iný obraz nesie cirkev na Slovensku. Učenie cirkvi je na Slovensku síce rovnaké ako vo Vatikáne, no jeho prezentácia vyvoláva v médiach aj ľuďoch odpor a nepochopenie. Nešťastné vyjadrenia, archaický slovník a traktáty z ktorých má človek pocit, že ich písal niekto, kto nevyšiel zo svojho paláca poriadne dlhú dobu. Aggiornamento (zdnešnenie) II. Vatikánskeho koncilu akoby našu oblasť obchádzalo, no predsa sa občas objaví človek, ktorý ho dokáže naplniť. Osobne si myslím, že arcibiskup Bezák bol veľmi podobnej mentality, no skúsim ísť ešte trochu ďalej do minulosti.

Tu by som sa chcel pristaviť pri osobnosti Ladislava Hanusa. Ladislav Hanus (1907-1994) bol rímskokatolícky kňaz, historik umenia, významný predstaviteľ slovenskej kultúrnej filozofie, profesor morálnej teológie na Spišskej Kapitule, prekladateľ, esejista a publicista. K Hanusovi som sa dostal len nedávno a musím povedať, že veľkosť intelektu a súčasne ľudskosti sa len tak často nevidí. Jeho intelekt, otvorenosť a rozhľadenosť určite súvisia s tým, že študoval v Insburcku, kde získal aj doktorát. Jeho diela o kultúre a umení sa aj dnes študujú na univerzitách s humanitným zameraním. Považujem za veľmi vzácnu vec, keď sa dielo katolíckeho kňaza preberá aj mimo katolíckych seminárov, alebo katolíckych univerzít.

O Hanusovi a jeho prínose by sa dala písať séria článkov, ku ktorej sa možno jedného dňa dostanem, ale teraz sa chcem venovať pôvodnej téme a Hanusovej kritike klerikalizmu, dôsledkom čoho sa dostával do sporov s vtedajšou katolíckou hierarchiou, “s činiteľmi a ustanovizňami, ktoré si tradične osobovali právo reprezentovať verejnosť a udávať tón, bez diskusie, bez konkurencie. Ničím nerušené imanie autority vysvetľuje tú zvyčajne pokojnú, nehybnú hladinu nášho katolíckeho života.”

Hanus však miloval cirkev a celý svoj život prežil v nej, za čo bol tiež za komunizmu odsúdený na 16 rokov väzenia. Práve vďaka tomuto životnému svedectvu a jeho vzťahu k cirkvi vyznieva jeho kritika do vlastných radov o to autentickejšie a naliehavejšie.

Hanus brilantne zadefinoval problém, ktorý je súčasne aktuálny nielen v cirkvi, ale aj v celej spoločnosti. Hovoril o tzv. polovzdelancoch, “ktorí sú so sebou a svojimi vedomosťami veľmi spokojní až povýšení, a preto nie otvorení ďalšiemu rastu. Ak sú takíto na vedúcich miestach, chápavosť majú len veľmi obmedzenú. Do jej vymedzeného kruhu by chceli vtlačiť všetky problémy aj úlohy. Prekážajú vyššiemu rastu, a preto veci skôr brzdia, než by pomáhali. Vytvárajú ovzdušie nasýtenej priemernosti, nepriateľskú všetkému vyššiemu výšvihu. Slovensko v tom čase trpelo na tento jav.” Dovolím si tvrdiť, že Slovensko stále trpí na tento jav, či už ide o politický, cirkevný, alebo všeobecný kultúrny život spoločnosti.

Hanus tvrdil, že je nesprávne ak kresťania odmietajúci dôsledne žiť v tomto svete, vo svete pluralistickej spoločnosti, schovávajúc sa za len svoje duchovno. Tento postoj spôsoboval odmietanie kultúry a vonkajšieho sveta ako „hriešne mrhanie času a nebezpečenstvo pozemského pokušenia“. Dôsledkom bol „jav bezideovosti, bezmyšlienkovitosti, bezzásadovosti, bezprogramovosti.“

Úzko prepojený s týmto bol potom samotný jav klerikalizmu, ktorý Hanus spájal s mocenským postojom. V jednoduchosti povedané, „klerikalizmu je podľahnutie pokušeniu moci. Ošiaľ moci. Klerikál si osobne prisvojuje moc, ktorú svojím postavením od úradu má.“ Klerikalizmus podľa Hanusa charakterizuje najviac tento poznávací znak: „Mocenskosť chce prenášať na svetské polia života. Vedúcu rolu chce hrať nielen v pastorácií, ale aj v politike, hospodárstve, finančníctve, školstve.“

Klerikálni kňazi nemajú vyriešený svoj postoj k laikom. „Voči laikom sa stavajú do postoja obranného, podrážedného, podozrievavého, akoby laický živel a to výslovne katolícky bol reprezentantom ducha svetského, čiže proti-cirkevného.“ Možno to vidím len ja, ale spája sa mi tento výrok s poslednou kauzou arcibiskupa Bezáka a neúspešnou snahou laikov o dialóg.

Takýto prístup k laikom a katolíckym intelektuálom v Hanusovej dobe prinieslo tiež logické dôsledky. „Na sústavnú nedôveru, reagovali aj laici nedôverou, na podozrievanie podozrievavosťou. Ako trpeli mnohí týmto zaznávaním, zaznávaním toľkého vzácneho kapitálu slovenského katolíckeho idealizmu, zaznávaním toľkej ochoty zapájať sa do spolupráce, do spolu-budovania duchovného diela. Keď ich doma nik nenajal, angažovali sa inde.“ V našom súčasnom prípade sa takto niekto musí angažovať v Taliansku. Ako spoločenstvo sme sa stále nedokázali poučiť z vlastných chýb, aj keď nás na ne upozorňujú vlastní.

Nechám ešte doznieť posledný Hanusov príspevok ku ktorému nie je potrebný žiaden komentár: „Čím viac bolo v týchto pohnutých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti, zdusenej obskúrnosti, zákulisia klík, systému intrigánstva, duchovnej úžiny, zaťatej fanatickej zadubenosti, kde, z mocenských pozícií, chýbala všetka dobrá vôľa k diskusii, kde povedané slovo sa vonkoncom nepokladalo za záväzné, ale iba ako sondovacie oddialenie času, toho zákerného étosu renesančných dvorov, kde chýbalo už iba fyzicky násilné zakľúčenie, čím viac zduseného ovzdušia pudovej násilnosti – tým jasnejšie sa vynárali ideály kultúrnosti, tým závažnejšími a časove súrnejšími, naliehavými sa ukázali princípy kultúry… Pričinenie sa o proces zbližovania, duchovného zjednocovania, začlenenia sa do celosvetového fenoménu konvergencie. Nutnosť pestovať duchovné dispozície pre éru dialógu, pre éru pluralizmu.“

Bibliografia:

Hanus Ladislav, Július Pašteka. Spomienky na Ferka Skyčáka. Lúč, 2001.