Má náboženstvo v dnešnej spoločnosti a dnešnom tisícročí svoj význam? Má niečo, čím môže byť pre jednotlivca, alebo spoločnosť užitočné? V spoločnosti prebieha dlhú dobu reálna diskusia o tom, či sú viera a náboženstvo vôbec dobré. Najmä keď je mnoho prípadov, kedy v podobe fundamentalizmu vedú k násiliu a nenávisti. V poslednom období zaplavili knižný trh diela predstaviteľov nového ateizmu ako Boží Blud od Richarda Dawkinsa, Koniec viery od Sama Harrisa alebo Boh nie je veľký od dnes už zosnulého Christophera Htichensa. Hlavná myšlienka týchto diel vychádza z predpokladu, ktorý tvrdí, že náboženská viera je osobnostne aj spoločensky nebezpečná.

V zmysle hermeneutiky podozrenia títo autori svojim spôsobom prispievajú k demystifikácií náboženstva tým, že vyťahujú na svetlo jeho tieň a môžu náboženstvu paradoxne pomôcť. V žiadnom prípade nejde len o deštruktívnu kritiku, ako je často náboženskou komunitou vnímaná. Je pravda, že sa snažia o deštrukciu ustáleného spôsobu myslenia spoločnosti, ale správnym pochopením ich kritiky sa otvára nový horizont autentického náboženstva schopného vlastnej sebareflexie a re-interpretácie.

 Takým spôsobom ako Marx, Nietzche a Freud, každý svojím polom pôsobenia demaskovali falošné vedomie a falošné chápanie náboženských pohnútok systematickou aplikáciou kritiky a podozrenia s výsledkom, že bolo vynesené na svetlo skutočné pochopenie, ktoré viac koreluje s reálnymi situáciami života.[1] Mnohé dôvody a motívy ateistických postojov sú oprávnené, pretože v skutočnosti sú reakciou na „karikatúry“ Boha a na život mnohých kresťanov.

Prvotným úmyslom vedcov a filozofov nebolo bojovať proti viere. K ich odvratu od náboženstva prispelo aj správanie teológov, ktorí z článkov viery a z dogiem chceli urobiť meradlo pre rozumové poznanie. Teológia sa pokúsila brániť teóriou dvoch svetov – prirodzeného a nadprirodzeného – ktoré navzájom spolu nesúvisia. Ateizmus vznikol ako prirodzená reakcia na odtrhnutie sveta viery od sveta v ktorom žijeme.[2] Náboženstvo sa ocitá v kríze aj preto, lebo nevedelo uspokojivo zvládnuť novú situáciu a s ňou spojené nové nároky. Narušila sa predošlá jednota náboženstva a spoločnosti v dvoch oblastiach: vo vzťahu viery a poznania a tiež vo vzťahu viery a spoločenskej praxe.

Z tohto hľadiska môžu byť kritici náboženstva vnímaní dokonca teologicky a to v zmysle posolstva starozákonných prorokov, ktorí boli vždy kritikmi ustáleného náboženského rádu a volali ľudí späť do reality.

Čo je možné týmto kritikom vytknúť je neschopnosť vnímať pozitívne aspekty náboženskej viery, ktoré nie sú absolútne zanedbateľným prvkom, ako to aj ukazujú mnohé štúdie zaoberajúce sa týmto fenoménom.  Koenig a Larson zhromaždili výsledky stoviek štatistických výskumov a zistili, že nábožensky založení ľudia sú menej úzkostní a depresívni, šťastnejší, častejšie vidia svoj život ako zmysluplný, je medzi nimi menej samovrážd, menej problémov s alkoholom a drogami, majú stabilnejšie manželstvá, atď. [3]

Pre mnohých kritikov náboženstva riešenie spočíva v odstránení náboženstva zo spoločenského života ako takého. Z istého pohľadu to môže dávať zmysel. Nekladú všetky náboženstvá vieru nad rozum? Nie je takéto myslenie nebezpečné? Nie sú všetky náboženstvá v kontraste so sekulárnou slobodou, či už kvôli svätým vojnám alebo školám násilne presadzujúcim svoju ideológiu?

Z iného pohľadu je tento postoj však absurdný. Je miestny kňaz starajúci sa o komunitu bezdomovcov a alkoholikov, ktorým sa snaží dať dôstojný život skutočne „silou zla“, ako je náboženstvo v istých ateistických kruhoch označované? Aj keď zrovna nemusí mať najliberálnejšie názory.  Problém náboženstva je ďaleko komplexnejší. A veľa inak rozumných ľudí sa rozhodlo vnímať tento problém značne zjednodušene. Presvedčili seba aj ostatných, že náboženstvo je samo o sebe zlom a statoční intelektuáli by mali proti nemu vystupovať.

Odstránenie náboženstva z našej spoločnosti je ako si môžeme všimnúť sizyfovská úloha. Freud a mnohí hlásali v 50.tych rokoch úpadok a postupné vymiznutie náboženstva ako nezvrátiteľný fakt. Ako však dnes môžeme vidieť, pravdu mal viac Jung v myšlienke, ktorá je zaznamenaná na portáli vstupu do jeho domu: “Boh bude prítomný, či už volaný, alebo nevolaný”.[4]

V rámci snahy sekulárnej spoločnosti vytesňovať náboženstvo zo spoločenského aj osobného života by bolo na mieste spýtať sa jednu otázku. Ak sú podľa samotného Freuda náboženské predstavy „najstaršími, najsilnejšími najnaliehavejšími prianiami ľudstva“, ktoré náboženstvo plní (podľa Freuda iluzórne) a ak spočíva „tajomstvo jeho sily v týchto prianiach“,[5] tak musí mať vytesnenie takýchto prianí logicky svoje následky. Môže stáť vytesnenie religiozity za novou explóziou religiozity, masového pribúdania kultov, siekt, náboženských skupín každého druhu, znovu sa rozvíjajúcou túžbou po mystike?

Zatiaľ čo pre Freuda bolo náboženstvo symptómom psychologickej choroby, pre Junga bola koreňom väčšiny psychologických chorôb dospelých osôb absencia náboženstva. Jung tvrdil, že nech už patríme k akémukoľvek vyznaniu, alebo nemáme žiadne, je nevyhnutné aby sme sa stali vedomejšími, zodpovednejšími a dospelejšími v svojom náboženstve, alebo „bezbožnosti“, pokiaľ nechceme ublížiť sebe i blížnym. Západný človek sa podľa neho často klame, keď si myslí že odrástol z náboženstva a Boha nijako nepotrebuje. Veľa krát odrástol len infantilnej religiozite, ktorá je len únikovým mechanizmom a so skutočným zdravým náboženstvom má pramálo spoločné.[6]

Charakteristickou neurózou našej doby už nie je vytesnená sexualita, ale je ňou nedostatok orientácie, noriem, zmyslu, teda prázdnota, ktorá prenasleduje postmoderného človeka a vytvára existenciálne vákuum, ako ho nazval Frankl.[7] Môžeme sa tiež pýtať, čí môže byť duchovná kríza doby skutočne prekonaná, ak budú zanedbané hlboké náboženské dimenzie ľudského bytia. [8]

Je potrebné využitie toho, že náboženstvo vždy bolo a zrejme vždy bude prítomné v ľudskej spoločnosti a v ľudskom vedomí. Reálna reflexia kritiky, edukácia a zameranie sa na to, čím môže byť náboženstvo prospešné pre osobnostný rozvoj jedinca a v konečnom dôsledku celej spoločnosti, by mal byť jeden z hlavných dôvodov existencie náboženstva v dnešnej spoločnosti.

Náboženstvo predstavuje jeden z najvýznamnejších faktorov ľudského konania od samého počiatku vývoja ľudskej kultúry. Ide teda o kultúrno-tvornú a vedomie-tvornú spôsobilosť, tiahnucu sa časom a priestorom od úsvitu ľudstva. Snaha úplne odstrániť náboženstvo zo spoločenského života nemá reálne základy a nie je v našej spoločnosti uskutočniteľná. Čo je možné, je edukácia a neustála reformácia náboženstva s aktuálnymi poznatkami vedy. Pritom aj keď zostanú ľudia, ktorých svetonázor nebude nikdy zlučiteľný so svetonázorom ateistickej a agnostickej časti spoločnosti aspoň nebude zároveň ani otvorene nebezpečný pre spoločnosť v ktorej žijeme.

Preto nepovažujem za vhodné často sa opakujúce útoky na náboženstvo, ktoré samotných veriacich nepresvedčia, ale ich ešte viac uzatvoria do stále viac sa vyhraňujúcich skupín, v ktorých začne prevládať fundamentalizmus a pocit ohrozenia, čo sa prejaví na zvýšených predsudkoch, spoliehaní sa viac na slepú autoritu ako vlastný rozum a racionalitu. To následne vedie k otvoreným stretom a stále sa stupňujúcej nenávisti.

Spolupráca psychológov s duchovnými môže byť veľmi benefitujúca a môže značným spôsobom prispieť k lepšiemu duševnému zdraviu veľkej časti spoločnosti. Je vhodné sa sústrediť a vyučovať náboženské praktiky, ktoré pomáhajú k lepšej funkcii nášho mozgu a otvorene vystupovať proti šarlatánskym praktikám, náboženským predsudkom poverčivosti, infantilnej zbožnosti a všetkým karikatúram náboženskej viery, ktoré nie sú prospešné ani pre samotného veriaceho ani pre spoločnosť ako celok.