Nie je Boh snom o nesmiernej moci? Existuje nejaká trvalejšia prítomnosť moci než je pojem Boh, pod ochranu ktorého sa utiekajú všetky náboženské mocnosti? Existuje niečo, čo by silnejšie podporovalo nastolený poriadok, niečo direktívnejšie a neohybnejšie než je náboženstvo a Boh náboženstva? Nie je samotná idea Boha ako Pána vesmíru základným modelom každej pozemskej patriarchie? Nebola často modelom teokratického teroru? Bolo niečo krvavejšie, patriarchálnejšie, hierarchickejšie, autoritatívnejšie, inkvizičnejšie, kolonialistickejšie a militaristickejšie?

Čo ak opustíme model Boha ako jediného všemohúceho Otca, jediného kráľa, ktorý vládne Zemi v prospech modelu Boha, ktorý sa vyvlieka z prospechárstva moci? Čo ak Boh nechce patriť k poriadku moci, ale skôr sa odpútava od sveta aby sa usídlil vo všetkom čím svet pohŕda? Čo ak si Boh stavia prístrešok najmä medzi bezdomovcami aby ani On nemal kde skloniť hlavu?

Čo ak sa náboženstvo a teológia mýlia, pretože sú príliš ľudské a systematicky smerujú k tomu, aby na Boha zabudli a radšej uzavreli spojenectvou s mocou silnej a pompéznej teológie? Čo ak má teológia smerovať presne naopak? K popretiu moci a smerom k slabosti? Čo ak je Boh náboženstva brzdou skutočnému obraz Boha?

Podľa Izaiáša(1,11-17), Amosa(5,21-24) a Ozeáša(6,6) sa Boh zaobíde bez náboženstva, ak je náboženstvom len kultová obeta a rituál, no nezaobíde sa bez spravodlivosti a milosrdenstva, ktoré nie sú vždy tým, po čom náboženstvo túži.

Čo ak Boh nie je prvým nehybným hýbateľom fyzického pohybu, ale spravodlivosti? Čo ak nepohybuje silou, ale skôr príťažlivosťou, ktorá nás ťahá k sebe? Čo ak by Boh nebol zvrchovaný vladár nad nebeskou klenbou, ale bol by ten kto poriadok narúša práve kvôli cieľom spravodlivosti? Čo ak by Boh nebol pevnou skalou na ktorej stojí teologicko-hierarchická stavba zvrchovanosti, ale bol by ten kto sa systematicky spája s inými, s vyhnancami, outsidermi, s tými čo sú znivočený a zgniavený(Amos 8,4)?

Čo ak by bol preto Boh akýmsi revolučným impulzom a nie ako stabilné centrum spoločnosti? Čo ak je cieľom Boha neustála konfrontácia s nastoleným poriadkom, s ľudskými sklonmi zmýšľania, s autoritou človeka nad človekom, muža nad ženou, človeka nad zvieratami a samotnou zemou?

Čo ak o ňom prestaneme uvažovať ako o základe politickej zvrchovanosti, ako o udržiavateľovi nastoleného poriadku? Čo ak by bol ten, ktorý narieka za slobodou, ktorá sa v práve, vládach a národoch vytratila? Čo ak by bol ten, ktorý neupevňuje, ale pohýna inštitúciami a štruktúrami, aby ich udržal spravodlivými?

Čo ak je skutočný Boh skrytý za nánosom Boha náboženstva a pompéznej teológie, ktorý je modlou, vyrytým obrazom, nástrojom inštitucionálnej moci, morálnej melanchólie a konfesionálneho rozdelenia?

Čo ak je Boh ten čo v tichosti pulzuje ako srdce necitlivého sveta? Čo ak by nebol všetkým po čom túžime, ale všetkým čo túži po nás, všetkým čo nás vyťahuje von z nás samých, čo nás volá k tomu najlepšiemu, čo je v nás? Čo ak by bol ten čo nás žiada aby sme opustili naše ľudské spôsoby bytia a žili veľkoryso, žili a nechali žiť, milovali a nechali milovať, aby sme jednoducho žili nepodmienene?

Obraz tohto Boha so starým Bohom vytvára iskry anarchie, no posvätné iskry a posvätnú anarchiu. V novom zákone znamená svet držbu skutočnej moci tohto sveta, ktorému má čeliť Božie kráľovstvo, ktoré je medzi nami. Svet je to, čo skutočne existuje, zatiaľčo Božie kráľovstvo volá po niečom inom. Svetu zaleží na zvyčajnom chode pre mocných a zvýhodnených , záleží mu na nanútenom poriadku a buduje si bohatstvo na chrbtoch opovrhnutých a odlišných. Božie kráľovstvo nesie v sebe tú posvätnú anarchiu, ktorá volá po niečom, čo je protikladné s týmto svetom.

Aj keď…čo ak je to všetko ešte inak?