História nevedomia nie je len otázkou otázkou posledných storočí aj keď práve v nich nadobudol tento pojem ostrejšie črty vďaka jej systematickému výskumu.

Už Aristoteles (384 BC– 322 BC) a jeho stredoveký pokračovateľ Tomáš Akvinský(1224 – 1274) zasluhujú zvláštne uznanie za to, že kládli dôraz na psychosomatickú jednotu a pochopili, že duševné procesy majú nevedomé zdroje.

Paradoxom je, že za hlbším zrodom skúmania nevedomia stojí práve jeho popretie. Najmä po Descartovi (1596- 1650) sa psychológia zaujímala výhradne o vedomie a stále viac sa izolovala od širšieho kontextu celistvosti života a ešte viac od kozmu ako celku. Descartove cogito – uvedomenie si vlastného vedomia – sa stalo nielen jediným záujmom psychológie, ale tiez jedinečným základom pre celú filozofiu. Toto hnutie nesmerovalo k oslave človeka, ale k oslave vedomého ega – teda len časti človeka.

Toto hnutie dosahuje svojho vrcholu v 18. storočí a to konkrétne v osvietenstve. Človek sa stal pánom vlastného myslenia a jeho myslenie bolo presnou kópiou vonkajšej reality. Následne prichádza reakcia. Je nevyhnutným psychologickým zákonom, že nadhodnotenie vedomia vyvoláva nadmernú kompenzáciu z nevedomia, čo sa práve prihodilo v druhej polovici „storočia rozumu“.

Z osvietenstva vyrástol jeho presný opak – romantizmus a z romantizmu, ktorý povstal z potlačenia nevedomia , vzišla najprv obrazotvornosť, potom idea a nakoniec samotný pojem „nevedomie“.

Nie je ťažké si všimnúť, jak romantická mytológia zaplnila vákuum, ktoré zostalo po korunovácií rozumu a rozpadu viery. Osvietenstvo však nevyprodukovalo len túto jedinú revoltu. Rovnako reakcie ktoré sa objavili medzi filozofmi prispeli ku koncepcii nevedomia.

Leibniz (1646-1716) napadol základný postulát Locka (1632-1704), ktorý tvrdil, že myseľ a idea sa rovnajú skutočnému vnímaniu a vytvoril svoje „drobné vnemy“. Myšlienku však ďalej nerozpracoval rovnako ako Kant (1724 –1804), ktorý písal o „myšlienkach, ktoré máme, napriek tomu, že o nich nevieme.“

V roku 1848 sa objavila veľmi pozoruhodná kniha Carla Gustava Carusa (1789-1869) nazvaná Psyché. V svojej dobe bol významným a všestranne nadaným mužom. Bol dvorným lekárom saského kráľa, význačným maliarom a k psychológií ho doviedlo štúdium komparatívnej anatómie.

Hlavná téma knihy je stručne zhrnutá v slovách: „Kľúč k porozumeniu vedomého života sa dá nájsť len v ríši nevedomia.“ Cieľom ľudského života a rastu by malo byť „zvedomovanie nevedomia“.

Pre Carusa je je oblasť vedomia nemenne individuálna, zameraná na ego, zatiaľčo oblasť nevedomia je nadindividuálna. Nevedomie je ustavične činné, neúnavné a bdelé. A na rozdiel od vedomia nie je zviazané kategóriami priestoru a času – je nadčasové(všetko atribúty dovtedy pripisované Bohu). Pre vedomie je neznáme a nepoznateľné a dá sa spoznať len z jeho účinkou vnímaných vedomím.

Na počiatku knihy Psyché je nevedomie nazvané „tvorivou aktivitou Božského“ a ku koncu knihy je ťažko rozlíšitelné od samotného Boha. Carus píše, že je úlohou ľudskej mysli „sledovať jak Božské v nás vystupuje z nevedomia do vedomia.“ Nie je však panteista, tvrdí, že samotná božská imanencia je nepochopiteľná.

O dvadsať rokov neskôr sa objavuje kniha Eduarda von Hartmana (1842-1906) Filozofia Nevedomia. Pre Hartmana je nevedomie okrem iného tým, čo tvorí jadro všetkých velikých filozofií: Spinozovou substanciou, Schellingovým absolútnym subjekt-objektom, Platónovou a Hegelovou absolútnu ideou, Schopenhauerovou vôľou…atď.

Boli vytvorené prvé praktické predpoklady teórie nevedomia , ktoré vychádzali z toho, že predstava, ktorá bola vytesnená, neprestala existovať, iba sa pripojila k obrovskej skupine predstáv, ktoré opustili vedomie, ale môžu sa vrátiť.

Neskôr v Paríži Sigmund Freud (1856-1939) došiel k spochybneniu terapeutickej vhodnosti hypnotickej sugescie. Zistil, že sny prirodzeného spánku poskytujú rovnaké informácie a ukázali sa byť „kráľovskou cestou k nevedomiu.“ Rozhovor o týchto snoch s pacientom pri plnom vedomí sa zdal terapeuticky účinnejší a rešpektoval pacientovu individualitu ďaleko viac než hypnotická sugescia. Tým sa zrodilo to čo Freudov prvý pacient nazval „liečba rozhovorom“ a Freud sám „pschoanalýza“.

K podobným záverom o význame vytesnenia dospel v Švajčiarsku Carl Gustav Jung (1875-1961) na základe testu slovných asociácií. Jung je tiež autorom názvu a pojmu „komplex“.

Freudove a Jungove teórie nevedomia majú oproti všetkým ostatným teóriám, ktoré dovtedy vznikli tú výhodu, že sú založené na rokoch namáhavého systematického skúmania individuálnych prípadov.

Čo sa týka otázky Boha, pre Freuda Boh nebol nič iné než projekciou vytesnených prianí či potlačených obáv, čo vyjadril v svojich spisoch Totem a tabu a Budúcnosť jednej ilúzie. Tieto predpoklady, na ktorých bola založená kritika náboženských presvedčení, musel však vo svetle empirických údajov najprv Jung a neskôr aj samotný Freud opustiť. Tu treba zvýrazniť revolučný význam Freudovho poznania v jeho neskorších dielach, že „archaické dedičstvo ľudstva zahŕňa nielen archaické dispozície, ale tiež myšlienkové obsahy a pamäťové stopy skúseností minulých generácií.“

Zatiaľčo pre Freuda bolo náboženstvo symptómom psychologickej choroby, pre Junga bola koreňom všetkých psychologických chorôb dospelých osôb absencia náboženstva. Jung tvrdil, že nech už patríme k akémukoľvek vyznaniu, alebo nemáme žiadne, je nevyhnutné aby sme sa stali vedomejšími, zodpovednejšími a dospelejšími v svojom náboženstve, alebo „bezbožnosti“, pokiaľ nechceme ublížiť sebe i blížnym. Západný človek sa podľa necho často klame, keď si myslí že odrástol z náboženstva a Boha nijako nepotrebuje. Veľa krát odrástol len infantilnej religiozite, ktorá je len únikovým mechanizmom a so skutočným zdravým náboženstvom má pramálo spoločné.

Samotné spojenie Boha s nevedomým môže stále ešte mnohým pripadať ako niečo, čo hraničí s bizarnosťou alebo na druhej strane rúhačstvom. To je veľmi pravdepodobne spôsobené tým, že sme zdedili prevažne intelektuálne obrazy Boha, ako najvyššej transcendentnej bytosti na výsostiach, ktorý nemá nič dočinenia s tým najnižším. No rovnako to treba pripísať na vrub nie šťastne definovaným pojmom nevedomia, ktoré spopulárnelo práve cez Freuda. Začali sme brať nevedomie len ako nejaký odpadkový kôš mysle, nádobu, do ktorej je vytesnený všetok škodlivý materiál a ktorú slušní ľudia držia pekne pod pokrývkou.

Čo môže mať teda dnes spoločné Boh a nevedomie? Dve veci môžeme tvrdiť s určitou istotou. Za prvé, že hranice nevedomia chápaného ako zdroj biologickej účelnosti a neriadenej duševnej činnosti musí byť ešte stále objavený, ak sa to niekedy vôbec podarí. Nevedomie je predpoklad známy len z javových účinkov (rovnako Boh podľa Akvinského). Je to skôr negatívny pojem pre to čo nie je vedomé, a nech už je akokoľvek cenný a nepostrádateľný, je to hypotéza a pozitívne nemôže „vysvetliť“ skoro nič.

O vlastnej koncepcii nevedomia , Freud vo svojom poslednom veľkom diele uznáva, že „to vlastne vôbec nie je teória, ale prvý pokus o zhromaždenie údajov z pozorovania.“ Pre Junga je nevedomie „hraničný pojem“ (Grenzbegriff) popisujúci to, do čoho už z povahy veci naše vedomie nemôže preniknúť, ale čo sa napriek tomu chová ako obdarené vedomím a cieľavedomou vôľou. Výraz „Grenzbegriff“ využíval tiež Kant, práve na popis pojmu Boha.

Za druhé sa dá všimnúť, že táto hypotéza je používaná práve na popis javov, ktoré boli v staroveku a stredoveku pripisované Bohu. Účelnosť iracionálneho života bola pre Akvinského v skutočnosti základom pre potvrdenie rozumného Boha. Sny, mimovoľné fantázie, inšpirácie, parapsychologické javy i to ostatné, čo sa dnes pripisuje „nevedomiu“ sa pravidelne prisudzovalo i Bohu.

Nakoniec by som tu rád uviedol na svoju dobu vskutku revolučnú a málo známu úvahu ranného kresťanského spisovateľa Tertuliána práve o nevedomí. Nachádza sa v jeho diele Apologia, ktoré písal ako reakciu na pohanov a skeptickú kritiku. Zápasí v ňom s problémom, ktorý zaujíma aj dnes mnoho ľudí. Problém nájsť nejaký spoločný základ, spoločnú reč medzi „veriacim“ a „neveriacim“.

Problém spočíva podľa Tertuliana v tom, že neexistuje nejaká spoločná autorita, spis, či súbor spisov, ktoré by veriaci kresťan aj neveriaci mohli prijať ako východzí bod myslenia a diskusie. Skeptický vzdelaný pohan úplne popiera alebo spochybňuje základné predpoklady kresťanskej viery a myslenia. Tertulian nachádza odpo

veď v tom čo označil ako „svedectvo fenoménu ľudskej duše“ (testimonium animae) či už ide o kresťana alebo nie. Spoločný základ treba hľadať vnútri ľudskej duše samotnej a nie v nejakom vonkajšom spise. Nenájde sa tam kresťanstvo samotné, ale nájdu sa tam všetky predpoklady, na ktorých kresťanstvo stojí. Povedané dnešným jazykom, Tertulián sa obracia k spontánnym automatickým výrazom nevedomia proti „učenosti“ vedomého ega.

Literatúra:

Victor White, Búh a  nevědomí, Vyšehrad, 2003