Otázka, ktorú by sme si dnes mali položiť, by mala znieť takto: „Čo je cieľom našej viery, a čo je potrebné urobiť, aby sa kresťanstvo stalo znova presvedčivým náboženstvom?” Ako dosiahnuť, aby naša viera bola biblicky zodpovedná, intelektuálne úprimná, emocionálne uspokojujúca a sociálne dôležitá?

U kresťanov sa začína ozývať stále viac hlasov, ktoré tvrdia, že kresťanská viera musí predstavovať niečo viac ako len argumenty na boj proti potratom a homosexuálnym zväzkom. Organizované náboženstvo je súčasne tak dysfunkčné, že amatérski ateisti píšu bestsellery. Majú to jednoduché, scenár píšeme za nich my sami. Niet vôbec divu, že toľko hlavných cirkví postupne vymiera.

Na počiatku nemala viera výrokovú podstatu, ale skúsenostnú. Bola tak zrejmá ako Ježišove podobenstvá o víne a vínnych mechoch, stratených minciach a vystrašených služobníkoch, alebo uplakanom otcovi. Dnes sa hádame o trojici, skutočnej podstate beštie v zjavení a presnom počte ľudí, ktorí sa dostanú do neba. Nasledovníci, ktorí sa kedysi učili nasledovaním učiteľa, sa premenili na veriacich, ktorý si zamenili vieru s istotou. Argumentácia o metafyzických otázkach kresťanstva nás len rozdeľuje, ale  nasledovanie základného učenia Ježiša nás môže spojiť.Prišli sme do momentu ľudskej histórie, kedy posolstvo z kázne na hore (Mat5;6;7) môže byť našou záchranou, ale bohužiaľ ho už nie je počuť, kvôli rámusu súperiacich doktrín. V tejto kázni nie je jedno jediné slovo o tom, čo by sme mali veriť, len slová o tom čo by sme mali robiť.  Je to manifest správania, nie výrokov. Čím je dnes pre kresťana vyznanie viery?  Pre mňa ostáva stále viac každodennými skutkami ako správnosťou ktorejkoľvek doktríny. Napriek tomu, za necelé tri storočia, keď sa Nicejské krédo stalo oficiálnou prísahou kresťanstva, nenájdete v ňom jediné slovo o tom čo robiť, ale len slová o tom čo veriť!

Všimnite si, čo sa stalo s životom Ježiša Nazaretského v súčasnom vyznaní viery väčšiny kresťanských cirkví. „Prišiel na zem, stal sa človekom, bol ukrižovaný a vstal z mŕtvych.” Vynechané a zrejme nadbytočné sú udalosti ako kázeň na hore, podobenstvá, otvorený stôl kde sú všetci pozvaní, misia k pohanom lámajúca hranice národov aj rás, povýšenie hodnoty žien, dotýkanie sa nedotknuteľných. Ani jedno jediné slovo kréda nesvedčí o oslobodzujúcej sile nepodmienenej lásky liečiť a obnovovať. Nie je to len problémom súčasnosti, už prvé Apoštolské krédo kompletne eliminovalo Ježišov život a posolstvo. Dlhé storočia tisíce kresťanov recitujú tieto riadky pri bohoslužbách: „Počal sa z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Pontia Piláta, bol ukrižovaný…”. Dobre si všimnite, čo oddeľuje narodenie Ježiša od jeho smrti. Život osoby, ktorá najviac ovplyvnila západnú kultúru je zredukovaný do čiarky!

Prví nasledovníci Ježiša mu natoľko dôverovali, že sa stali nástrojmi jeho radikálnej zmeny. Dnes, ľudia uctievajúci Krista často len súhlasia s učením o ňom , za účelom získania výhod. Rozdiel, medzi nasledovaním a uctievaním nie je bezvýznamný. Uctievanie je prirodzene pasívna aktivita, pretože zahŕňa adoráciu toho, čo uctievateľ nikdy nemôže dosiahnuť. Môže mať podobu emočne naplňujúcej chvály bez toho, aby nás posúvala k zmene správania alebo k obete. Predtým, ako boli učeníci nazvaní kresťanmi, bola to skupina ľudí, ktorá praktizovala radikálnu pohostinnosť tým, že spolu jedávala posvätné jedlo bez listu pozvaných hostí a vyhadzovačov. Dnes sa môže nazvať kresťanom každý kto verí a recituje krédo. Na druhej strane, kresťanstvo ako životná cesta, cesta ktorou musíme reálne kráčať, vyžaduje „druhý krát sa narodiť”, zápasiť s vlastným egom a vnímať svet „novými očami”. Nie je vôbec prekvapujúce, že často krát nám stačí „byť spasený”.

Anti-intelektualizmus zostáva stále silne zakorenený v u mnohých ľudí v cirkvi a vychádza viac zo strachu ako z viery. Namiesto toho, aby sme videli výhody v plodnej konverzácii medzi akademikmi a človekom z kostolnej lavice, ktorému môžu dať zmysel a dôvod, prečo by ešte dnešný človek mal nasledovať židovskú múdrosť z prvého storočia, mnoho kresťanov vidí vo vede a vzdelanosti hrozbu pre cirkevné doktríny. Často považujú za pravú vieru nekritickú akceptáciu všetkých princípov ich konkrétnej tradície bez akýchkoľvek otázok, ktoré sú považované za bezcitné vandalstvo voči viere. Hodnotou vážneho biblického štúdia nie je oslabenie autority biblie, ale naučenie sa používať  myseľ spolu so srdcom, na odkrytie toho najpresnejšieho možného obrazu toho, čo nám chce biblia povedať a nie toho čo si myslíme že hovorí. Dovolíme, aby akejkoľvek náboženská tradíca, knihy, alebo doktríny nahradili zjednocujúce posolstvo v srdci univerzálneho náboženského impulzu? Vzdáme sa spoločného konceptu múdrosti, ktorá je prítomná v učeniach všetkých veľkých náboženstiev, výmenou za „uzavretý” systém kréd a doktrín, ktoré využívajú vieru v Boha na rozdeľovanie a panovanie?

Je kresťanstvo uzavretým náboženstvom, v ktorom božstvo nadŕža a plní priania len tým, ktorí sú v ňom? Židia si to často mysleli a preceňovali svoju vyvolenosť a my ich mladší bratia kresťania, sme túto vlastnosť bohužiaľ zdedili tiež.Boh ale pripomínal Izraelu, že sa stará rovnako aj o ostané národy sveta. „Synovia Izraela, nie ste vy pre mňa ako synovia Etiópie?” – hovorí Pán. „Či som nevyviedol Izrael z egyptskej krajiny, Filištíncov z Kaftoru a Aramejčanov z Kíru?”(Amos 9,6-7) Keď sa v Starom Zákone stretávame s Melchizedechom, Abimelechom, Jóbom, Rahabou, Rút a s ostatnými „ne-židmi”, sú nám pripomínané Pavlove slová, že Boh „nie je od nikoho z nás ďaleko”(Sk17,27) , či už pred Kristom alebo po Kristovi.

Čím viac cítime úzkosť zo sveta a nášho miesta v ňom, tým viac hľadáme jednoduché odpovede na komplexné otázky. Keď sa rozmýšľanie, rozhodovanie a konanie stáva príliš bolestivým, odovzdávame sa autoritám, ktoré nám tieto odpovede ponúkajú.Pre ten istý dôvod chceme, aby nám aj Biblia poskytla jednoduchú formuláciu a nie bohato štruktúrované symboly, piesne, poéziu, modlitby, sny a podobenstvá. Chceme jasné príkazy a jasné odpovede. Zmenili sme biblické symboly na teologické propozície a oslnivé metafory na cirkevné mechanizmy. Biblická múdrosť je nahradená doktrinálnou zbrojou. Z hrejivých sŕdc sa stali kostnaté prsty píšuce ďalšie prikázania. Ako povedal Kierkegaard: „Pravda vyrieknutá šepotom sa môže stať falošnou, keď je kričaná.” Symboly a metafory nie sú lži, práve naopak, sú to tie najvhodnejšie úložiská pre pravdu, ktorá predchádza všetko chápanie.

Dnes je svet plný kresťanov, ktorí sú rýchli v odsúdení a pomalí v milosrdenstve. Pomerne ľahko identifikujú svojho nepriateľa a pustia sa doň s požehnanou istotou a arzenálom rétorických viet a poučiek, ktorých úlohou je zosmiešniť a pokoriť nepriateľa.  Týmto konaním prevracajú význam podobenstva o farizejovi a mýtnikovi, zabúdajúc na to, ktorý z nich prišiel domov ospravedlnený. Nebol to ten, ktorý povedal: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.” (Lk18,11)

Tí, ktorí používajú Bibliu ako zbraň,  alebo ako „svätú encyklopédiu , v ktorej môžeme nájsť všetky informácie o Bohu” zmenili diskusiu na objekt, a objekt na idol. Taký vzťah stráca svoju integritu. Symboly sú degradované do úrovne reportáží , a ľudia sa o nich hádajú či sú pravdivé alebo nie. Písmo by malo byť piesňou úžasu nad zrodením nového vzťahu k Bohu, ale my sme ho zmenili na test viery.

Fundamentalizmus má dnes stúpajúcu tendenciu a jeho jeho cieľom je návrat do predosvietenského obdobia, kde každý poznal svoje miesto a držal sa ho – najmä ženy, minoritné skupiny, gayovia a vedci. Súčasní kresťania vyhlásili vojnu individuálnej nemorálnosti, ale zostávajú záhadne ticho pred zlom systému, najmä korporátnou chamtivosťou a zneužívaním. Správy o každom systémovom zlyhaní, či vládnom, firemnom, školskom, alebo cirkevnom sú  prenášané smerom na dol, na zlyhanie jednotlivca. Vždy je to chyba niekoho druhého, a ak chcete ďalšie informácie, môžete osloviť jeho právnika.  Príklady na tento prístup nemusím ani spomínať, pretože si myslím, že každý vie presne o čom hovorím.

Záverom by som chcel dodať, že Biblia nie je doslovné slovo Boha, je ním inšpirovaná, no zároveň je pokrytá ľudskými odtlačkami prstov. Ak sa Písmo vytrhne z kontextu, bolo a niekedy stále je používané na obhajobu neobhájiteľného: otroctva, antisemitizmu, degradácie žien, minorít a tých ktorí sú mimo sexuálneho, sociálneho alebo ekonomického mainstreamu. Biblia je zodpovedná za predstavu posolstva Ježiša, ale Ježiš nie je zodpovedný za predstavu  všetkého čo sa píše v Biblii.

Zdroj:

Robin R. Meyers, Saving Jesus from the Church, HarperOne ,2009, ISBN 978-0061568213.