Malá sonda do tohto starého systému východného myslenia, ktoré nám má veľa čo povedať a hlavne dnešnému západnému človeku.
Pre vzájomnú komunikáciu v spoločnosti vznikli určité role, s ktorými sa identifikujeme aby nám uľahčili zaradenie a kontakt s druhými. Poznáme, otcov, učiteľov, robotníkov, umelcov, správnych chlapcov, gentlemanov, športovcov…a dalo by sa pokračovať.
Do tej miery nakoľko sa my sami identifikujeme s týmito stereotypmi a s pravidlami chovania s nimi spojenými,máme pocit, že sme niekým, pretože nás okolie ľahšie akceptuje, lepšie identifikuje a má pocit, že sme „pod kontrolou“.
Pasca v tomto systéme spočíva v tom, že konvenčne usporiadaná verzia našej minulosti sa zdá skoro reálnejším „Ja“, než to, čo sme v tomto okamžiku. Daleko pevnejšie sa vieme identifikovať s niečím, čo už neexistuje, ako s tým čo práve teraz je.
Cesta Zenu je cestou vnútorného oslobodenia z pút konvencionálnych vzorov chovania a myslenia. Hľadá nekonvencionálne vedenie, snaži sa pochopiť život priamo. Snaží sa nájsť pravú a pôvodnú spontaneitu človeka.
Pravidlá správania a morálka slúžia k sociálne nutnej úlohe, ktorou je vtesnanie pôvodnej spontaneity života do strnulých pravidiel konvencie. Funkciou Zenu je odčiniť škody, ktoré sú nevyhnutným dôsledkom tejto disciplíny. Snaží sa nielen obnoviť, ale aj rozvíjať pôvodnú spontaneitu.
V priebehu našej výchovy sa podporuje rigídnosť ako opak spotaneity. Niekedy je konflikt medzi sociálnymi konvenciami a potlačenou spontaneitou tak silný, že sa prejaví ako zločin, šialenstvo, alebo neuróza. To býva cena, ktorú musíme platiť za inak nepochybne dobrý úmysel poriadku.
Oslobodenie sa od konvencí ale neznamená ich zavrhnutie, ako to mnohí mylne chápu. Znamená to len nedať sa nimi oklamať. Znamená to schopnosť užívať ich ako nástroje, namiesto toho aby sme nimi boli ovládaní.
Vieme ako hýbať rukami, ako sa rozhodovať, alebo ako dýchať aj keď veľmi ťažko vysvetľujeme slovami ako to vlastne robíme. Vieme to robiť, pretože to jednoducho robíme. Cesta Zenu pomáha rozširovať tento druh vedomia, ktorým získavame na seba veľmi odlišný náhľad od toho, na ktorý sme konvencionálne zvyknutí. Náhľad, ktorý oslobodzuje a zjednodušuje našu myseľ od spútavajúcej identifikácie s falošnými obrazmi nášho „Ja“.
Cieľom tejto cesty nie je vyprázdniť myseľ ako u slabomyseľného, ale uviesť do hry jej vrodenú a spontánnu inteligenciu tým, že ju používame bez toho aby sme ju znásilňovali. Je to stav celistvosti, kedy naša myseľ funguje slobodne a ľahko, bez pocitu, že nad ňou stojí druhá myseľ, alebo ego s palicou.
Keby človek dokázal chodiť len tak, že by rukami zdvíhal pri chôdzi svoje nohy, tí ktorí by išli cestou zenu by sa naučili nechať nohy chodiť sami od seba. Takto uvoľnená myseľ funguje integrovaným a spontánnym spôsobom, ktorý je pre ňu prirodzený.
Pri tomto myslení vzniká zvláštny druh cnosti. Nie je to ale cnosť v bežnom zmysle morálky, ale v staršom zmysle efektívnosti. Táto cnosť sa nedá kultivovať ani napodobiť žiadnou zámernou metódou. Musí vyrásť v nás samých.
Mravný akt je skutočne mravný len vtedy ak je slobodný a bez nátlaku. To je tiež najhlbším zmyslom kresťanskej doktríny o slobodnej vôli, lebo jednať v zhode s Bohom znamená jednať nie pod nátlakom strachu, alebo pýchy a ani s nádejou na odmenu, ale jednať s pocitom ničím nezaslúženej lásky samotného Boha.
Táto cesta nám nehovorí aby sme išli a nedívali sa kam, ale to, že nemáme považovať cieľ, kam človek ide, za dôležitejší než to, kde práve je, aby sa samotná chôdza nestala problémom.
U nás na západe je to zložité, pretože naša žido-kresťanská duchovná tradícia stotožňuje absolútno – Boha – s morálnym a logickým radom konvecií. Tento fakt spôsobuje neustále sa opakujúcu kultúrnu katastrofu, pretože takto je sociálnemu usporiadaniu priznávaná prehnaná autorita, ktorá vyvoláva práve tie revolúcie proti náboženstvu a tradícií, ktoré sú práve pre naše dejiny tak veľmi charakteristické.
Jedna vec je cítiť sa v konflikte so sociálnymi konvenciami, ale úplne iné je byť v rozpore so samotnými koreňmi a základnou základňou života, so samotným Bohom. Tento fakt spôsobuje tak časté vylievanie dieťaťa z vaničky spolu s vodou, kedy sa západný človek dostane do takého nezmyselného pocitu viny, že musí buď poprieť vlastnú prirodzenosť, alebo odvrhnúť spolu s náboženstvom aj samotného Boha.
Človek nie je nikdy skutočne slobodný, samostatný, alebo čistý, pokiaľ je jeho stav dôsledkom umelého výcviku. Taký človek iba imituje čistotu a iba predstiera jasné vedomie. To čo učí cesta Zenu je prirodzené, musí to príjsť samo a je to individuálne pre život každého jedného z nás. Cesta zenu nie je náboženstvom, je len prastarou múdrosťou ľudstva, ktorá je aktuálna pre človeka každej doby a má čo povedať každému vierovyznaniu a kultúre.
Celá debata | RSS tejto debaty